RECENZIA Alžbeta Hulová: Spoveď jedného dievčaťa

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo...

Alžbeta Hulová, ktorá titulom Spoveď jedného dievčaťa debutuje (a to mala v čase vydania len šestnásť rokov!), si pre svoj román vybrala až prekvapivo silný námet, ktorý sa môže zvrhnúť na skutočnú katastrofu, ak s ním zle narábate. No zvláda ju až prekvapivo dobre, a teraz nemyslím prekvapivo na to, že je to slovenská autorka, ani prekvapivo na to, že má len šestnásť rokov, no skutočne dobre. Dojímavo, ale v prvom rade so surovou úprimnosťou a stoickosťou. Nela sa neľutuje a nevenuje desiatky strán svojim zroneným duševným výlevom, ale predostiera nám svoj život so stoickým realizmom.
Začiatok knihy mi prišiel mierne rozpačitý a neostrieľaný, čo sa odrazilo hlavne na opisoch - mimovoľne som si pri nich vybavila tie, ktoré som kedysi písavala ako slohové práce do školy (apropo, moje opisy boli príšerné), no vzápätí prišla na rad už spomínaná minulosť, poprepletaná so súčasnosťou Nely, ktorá na mňa skutočne veľmi hlboko zapôsobila a nevdojak som sa musela zamyslieť nad svojim životom. Keď som knihu brala do ruky, vôbec som neočakávala, že by u mňa mohla vyvolať také pocity.

Keď nastúpil september a dej sa začal odohrávať v škole, trochu som sklesla. No samotná dejová línia sa začala rozvíjať až v tomto prostredí - v prostredí písomiek, občas protivných spolužiakov a nepríjemných učiteliek. Nela spoznáva záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami spomínaného v anotácii... som jediná, komu pri tom napadol Edward?! (Božemôj, ich meno sa aj začína na rovnaké písmeno!) A musím priznať, že v istých ohľadoch mi Edwarda aj trochu pripomínal, aspoň spočiatku... ako sa však stránky míňali, vyhodila som si z hlavy Twilight aj akékoľvek iné knihy a plne som sa sústredila už len na túto konkrétnu.

Ááá, s tými míňajúcimi sa stránkami, nastúpil trojuholník. Úprimne povedané, nepripadal mi taký otravný, ako v niektorých iných knihách, kde hlavné hrdinky zádumčivo rozmýšľajú nad tým, či si majú vybrať dokonalého pána X, alebo pána Y, ktorý je predsa rovnako dokonalý! Nie, aj v tomto ohľade mi kniha pripadala omnoho bližšie skutočnosti. To je ďalšia vec, ktorá sa mi na nej páčila - to, ako mi celá tá atmosféra bola blízko, keďže sa to všetko odohrávalo na Slovensku. S čistým svedomím povedať, že táto kniha je milo osviežujúca a čisto slovenská, čo jej pre mňa len pridáva na hodnote, rovnako ako rovnako zaujímavé vedľajšie charaktery, žijúce svoj rovnako zaujímavý vedľajší život popri hlavnej hrdinke, na čo autori párkrát v zápale písania zabudnú.

Čo by som ale trochu vytkla, je koniec. Posledné stránky knihy boli nabité rýchlym spádom udalostí, a keď potom prišiel záver... všetko bolo príliš jasné, príliš šťastné, príliš narýchlo spackané. Nemám nič proti šťastným dokoncom (veď sú takmer všade), znesiem aj príliš idealistické, za aký by sa dal považovať tento, no len vtedy, ak sú podané dobre a to mi tak v tomto prípade nepripadalo, dokonca to až vyzeralo, akoby autorku k tomu koncu prinútil niekto z vydavateľstva, aby neboli čitatelia sklamaní (buď to, alebo opäť pracuje moja príliš bujará fantázia). Ale hoci moje celkové hodnotenie knihy koncom mierne pokleslo, i tak ju za stratu času hodnotiť nemôžem.

Alžbetu Hulovú po tejto knihe považujem za celkom sľubný knižný objav (Slovenský spisovateľ sa neprerátal, keď ju vyhlásil ich objavom roka) a myslím, že z jej pera by ešte mohlo vzísť veľa skvelých kníh. Ak táto píše ako šestnásťročná (akosi často tu skloňujem jej vek... nepomôžem si), keď trochu literárne, štýlovo, umelecky, spisovateľsky aj hocijak inak ako sa len dá vyzrie, jej knihy by mohli byť naozaj skvostami na slovenskej knižnej scéne a čo sa slovenskej YA knižnej scény, za skvost považujem i Spoveď jedného dievčaťa.

Hodnotenie: ★★★★★