RECENZIA Dominika Spodniaková: Súboj lásky

Monday, April 30, 2012

Debora má zvláštny dar. Dokáže vnímať ľudské myšlienky a ich emócie. Je to pre ňu trápenie, ale zároveň aj zvyk. Všetko sa zmení, keď sa so svojou tetou Billy presťahuje do iného mesta, aby tak prekonala nečakanú stratu rodičov. Čoskoro spoznáva Willa, ktorého myšlienky sú však pre ňu od určitej chvíle absolútne neprístupné.  Je tajomný a nosí so sebou desivý tieň. Ako je možné, že mu nedokáže čítať myšlienky? Po prvýkrát v živote je naozaj vystrašená, ale strach sa v nej ešte prehĺbi po tom, čo zisťuje, že Will má niečo spoločné  so záhadnými zmiznutiami a úmrtiami v meste. A možno aj so smrťou jej rodičov...

Možno nie som jediná, komu zápletka na prvé prečítanie pripomínalo Twilight - len v obrátenej verzii. Bola by chyba, ak by vás to odradilo od čítania. Čítala som Twilight a čítala som i Súboj lásky a môžem povedať, že je medzi nimi asi toľko spoločného, ako medzi Hrami o život a Zbierkou rozprávok Pavla Dobšinského. Stačí len pár slov a prídete na to, že najviac, čo majú knihy spoločné je to, že na laboratórnom cvičení z biológie obe z hrdiniek pozorujú bunkové delenie (apropo k tomu: ak moje vedomosti z cytológie nezlyhávajú, mitóza sa nepíše mytóza a meióza sa nepíše mejóza... nie, že by na tom bohvieako, ak vôbec záležalo, no vyviedlo ma to z miery a preto chcem každého uchrániť od podobne ošemetnej situácie) a to je tak všetko. Ergo, ak nechcete dať knihe šancu len kvôli tomu, že sa vám po prečítaní anotácie podobá na nejakú inú knihu, ktorú ste čítali, robíte chybu.

Čo mi ale udrelo do očí ako prvé, boli citáty z kníh Paula Coelha na začiatku každej kapitoly. Nepáčilo sa mi to. Súboj lásky som si kúpila preto, aby som si prečítala niečo o súboji lásky, nie preto, aby sa na mňa cerili Coelhove život meniace duchaplné citátiky. Nie, nemám knihy Paula Coelha veľmi v láske, hádate správne. Nemala by som nič proti citátom od rôznych autorov, ktoré by mi niečo povedali a takisto by mi neprekážalo, keby sa medzi nimi sem-tam Coelho vyskytol, veď on dokáže spod pera vysúkať niečo pekné, milióny predaných kníh sú toho dôkazom, no staviť to všetko na jedného autora mi pripadá dosť labilné. Niekoho si to môže okamžite získať, u mňa to malo opačný účinok a na čítanie ma to skôr negatívne naladilo (no to bude možno aj tým, že citáty mali s obsahom jednotlivých kapitol pramálo spoločné. Aspoň ja som nič nespozorovala. Zmysel vecí mi síce uniká často, no predsa by nezaškodilo, ak by sa o trochu viac ukázal - ak teda existuje).

Takisto ma vykoľajilo pár nezrovnalostí... priemerne inteligentný a vzdelaný človek, ktorý si vie dať dokopy dva a dva, sa dovtípi, že príbeh sa odohráva v USA. Ak už nič iné, minimálne tie doláre to prezradia a Austrália veľmi nesedela. Čo tam potom robil najnovší bestseller Dominika Dána? A knižnica, v ktorej si Debbie vyhľadávala informácie - pripadalo mi mierne nepravdepodobné, že k téme nedokáže nájsť žiadne odborné knihy, zato stredovekých spisov nájde habaďúru. Neviem, kedy sa mestské knižnice začali podobať na univerzitnú knižnicu v Oxforde. Možno je malicherné, že knihe vyčítam niečo takéto, možno som puntičkárka, no tak do oči bijúce nepresnosti moje nadšenie z čítania skrátka dokážu veľmi rýchlo schladiť.

Prezrádza sa to už v anotácii a v prológu - Debora má zvláštny dar, vie čítať myšlienky, čo je celkom zaujímavé a odlišuje ju od ostatných... tak prečo sa tomu kniha nevenuje viac? Myslím, že tak podstatnej črte, ako je čítanie myšlienok, by malo byť venovanej omnoho viac priestoru, ako len pár slov sem-tam medzi rečou... a to nebola jediná vec. Súboj lásky mi celkovo pripadal tak, akoby z konečnej verzie niekto vyhodil polovicu strán, kvôli ktorým som sa nielenže nebola schopná do príbehu tak celkom "ponoriť" asi prvú polovicu knihy a môj záujem potom striedavo opadal v jednotlivých pasážach, no zároveň som nebola schopná uveriť mnohým veciam v knihe. Z postavy, ktorá na prvý pohľad vyzerala celkom nenápadne a milo, sa stala úžasná kamarátka, okrem toho arogantná a sarkastická. O jej spoznávaní z pohľadu Debbie nepadlo ani slovo. Romantika? Falošná, pripadala mi trochu neúprimná. Objavil sa chlapec, vzplanul plameň vášne. To je až príliš jednoduché a nerozvinuté. Z jednej nočnej mory sa stal desivý sen vracajúci sa noc čo noc. Nevedela som o tom, kým to Will len tak mimochodom neprehodil v jednom z rozhovorov. Plno námetov bolo nedotiahnutých a slabých, a tak som sa len vliekla celou knihou, môj záujem o rozuzlenie príhodne vzrastal, no dielo vo mne nezanechalo nijaký dojem. Vlastne - ak nejaký zanechalo, bolo to také neurčité neuspokojenie. Odpovede na niektoré otázky síce prišli, no i tak neboli vysvetlené dosť, a tak som sa počas čítania sama seba písala prečo? prečo? prečo? a bolo to úplne zbytočné, pretože nijaké skutočné lebo, lebo, lebo neprišlo.

Ak to mám zhrnúť, táto kniha mohla byť lepšia, a ja som od nej i čakala niečo viac. Klamala by som, ak by som povedala, že ma nesklamala, pretože to tak bolo, no rozhodne od nej nechcem nikoho odrádzať. Ktovie - možno, keď si ju prečítate, váš názor bude diametrálne odlišný. A keď už nič iné - ktoré dievča by netúžilo mať doma knihu s takou obálkou? :)

Hodnotenie: ★★★★★

RECENZIA Veronica Rossi: Pod vražednou oblohou (Pod vražednou oblohou #1)

 Anotácia: 
Mesto, v ktorom žije sedemnásťročná Aria, sa volá Blaženosť. Azda preto, lebo jeho obyvatelia sú v ňom chránení pred nebezpečenstvom striehnucim mimo jeho dômyselného obranného systému. Svet sa totiž od základu zmenil: z oblohy z času na čas šľahajú ohnivé elektrické prúdy a spália všetko, čoho sa dotknú, hrozia aj epidémie smrteľných chorôb.. Napriek tomu aj tam existuje život – v podobe „divochov“ či iných záhadných tvorov. Mešťania a tí „zvonku“ sa odjakživa nenávidia...
Osudy dvoch mladých ľudí z rozdielnych svetov Arie a Sokola sa nečakane spojili, keď dievča nespravodlivo vyhostili z mesta, aby nemohlo svedčiť proti privilegovanému konzulovmu synovi. Prežila práve vďaka Sokolovi a „menejcenným“ bytostiam z voľnej prírody. Spoločne sa vydali hľadať Ariinu nezvestnú matku. Aria postupne poznáva výnimočné schopnosti svojich spoločníkov – jeden má dokonalý sluch, iný čuch, ďalší zrak – a uvedomuje si aj vlastné dovtedy neodhalené zručnosti. Naučí sa prežiť v divočine, loviť, variť, hľadať pitnú vodu, unikať pred vlkmi a odhadovať, kedy na zem opäť udrie vražedný éter z oblohy. Láska k Sokolovi ju však postaví pred ťažké rozhodnutie – má sa pridať k divochom, alebo radšej k svojej rodine a spoločne napraviť krivdu?

Na túto knihu som sa tešila hrozne, hrozne dlho. Priam som si odškrtávala dni do jej príchodu. Po Golden Lily je to zatiaľ moja najočakávanejšia kniha v tomto roku. A zaslúžene, nesklamala ma.
Kniha je pútavá a chytí vás od prvej kapitoly. Striedanie pohľadov Sokola a Arie nie je vôbec rušivé, ba naopak, knihu to osviežuje a dodáva knihe celistvý pohľad na svet, ktorý Veronica Rossi tak bravúrne vytvorila. Teda vlastne dva svety, ak mám byť presná. Svet Arie a Sokola. Páčilo sa mi ako do seba zapadali, aké spojovacie nitky medzi ne Veronica naťahala. Napriek tomu ako sa tieto dva svety od seba odlišovali, ani jeden nebol vyslovene zlý. Ľudia z divočiny si nevedeli predstaviť život v Blaženosti a to platilo aj o obyvateľoch virtuálneho sveta. Hoci vzájomne pre seba predstavovali hrozbu, dokázali existovať vedľa seba.
Veronica si na plecia naložila naozaj veľa, no so všetkým sa popasovala naozaj bravúrne. Celá kniha bola nabitá akciou, nenašla by som tam ani jeden moment, kedy by som sa nudila. Doslova som hltala každú stránku, či už Ariin pohľad alebo Sokolov. A keď som už pri menách a celkovo názvoch ... Zo začiatku mi oslovenie „krtica“, ktorým Sokol častoval Ariu liezol na nervy, ako aj ostatné trochu nezmyselné preklady, ktoré mi nešli do hlavy, no časom som si na ne zvykla. Viac krát som sa z chuti zasmiala nad niektorými momentmi, čo sa mi nestalo už dávno pri čítaní knihy.
A potom je tu samostatná kapitola Aria – Sokol. Čo povedať k ním dvom a nejako rozumne to zhrnúť? Musím skloniť klobúk pred Veronicou, lebo z nich neurobila klasickú zaľúbenú dvojicu, kde ona sa bláznivo zamiluje a on ju bude bláznivo odmietať, lebo pre ňu nie je dosť dobrý. Toho sme sa už načítali. Páčilo sa mi ako jemne začínal ich vzťah, až prerástol do lásky a nestala sa z nej sladká romantická brečka. A čo oceňujem ešte viac je to, že nám nechala čo to z ich lásky aj do ďalších častí.
Musím povedať, že koniec je takou predprípravou na druhý diel, čo ma naozaj potešilo a navnadilo. Takže ak máte radi dystópie, rozhodne si nenechajte ujsť túto fajnovú lahôdku, ktorá, nech už ste akokoľvek náročný, určite vaše očakávania nesklame.
Pokračovania tejto pekne rozbehnutej trilógie sa dočkáme v roku 2013 (presný dátum nie je uvedený) a bude niesť názov Through the Ever Night.

Hodnotenie: ★★★★★

Trailer, ktorý som si nemohla odpustiť (tí herci!):

 

RECENZIA Kristin Cashore: Výnimočná (Sedem kráľovstiev #1)

Sunday, April 29, 2012

Kde sa piesok lial a voda sypala, bolo raz sedem kráľovstiev, v ktorých sa rodili výnimoční... deti, ktoré mali oči každé inej farby a neobyčajné nadanie. Odsudzovaní, zavrhovaní, alebo, v Katsinom prípade, zneužívaní na tie najodpornejšie ciele.
Určite si všetci viete vybaviť také tie stredoveké fantasy v štýle LOTR či Eragona (alebo ako sa volá tá Paoliniho séria). Presne k takým spadá i Sedem kráľovstiev, ktorá je zasadená do prostredia, ktoré je pomerne typické a svojou atmosférou môže pripadať známe fanúšikom takýchto románov,  no zároveň je celkom jedinečné. Pre orientáciu je na začiatku i mapa kráľovstiev, ktorú som využívala práve počas prvých strán, kedy som sa v tom množstve názvov, mien a rodinných väzieb trochu strácala. Neustále pretáčanie na začiatok ma však veľmi dlho nebavilo, tak som sa rozhodla dúfať, že postupne sa zorientujem... a zorientovala som sa. Potom už išlo všetko ľahko a netrvalo dlho, kým som si túto knihu zamilovala.
Akonáhle sa totižto do príbehu ponoríte, garantujem vám, že ho budete m-i-l-o-v-a-ť, či už ste fanúšikom vyššie spomínaných sérii, alebo nie, či také knihy vôbec čítate - ja ani veľmi nie, osobne až takéto fantasy nevyhľadávam, a predsa - kniha sa stala jednou z mojich obľúbených. Dej plynie rýchlo a dynamicky, Kristin Cashore dokázala úžasne vykresliť (a ideme odrážkovať): a) vývoj vzťahu medzi Katsou a Poom (ktorí sa, mimochodom, zaradili medzi moje najobľúbenejšie knižné páry vôbec a práve teraz si nedokážem spomenúť na vôbec žiadny, ktorý by ich v mojom rebríčku predbehol) a to sa vôbec nedá zachytiť v recenzii, to si musíte proste prečítať, b) rozvoj a spoznávanie ich obdarení (nič nie je také, ako to vyzerá či ako ste si mohli myslieť i celý život, na to pamätajte!) a zároveň c) držíme krok i s vývojom udalostí otriasajúcich všetkými kráľovstvami. To, čo sa spočiatku zdalo len nevysvetliteľné, odporujúce logike, nakoniec naberá na celkom väčších rozmeroch, podstavuje všetkých hrdinov obrovskej skúške charakteru a čitateľov necháva roniť nad stránkami slzy a trhať si vlasy, d) ľudské charaktery, ktorých rôznosť a osobitosť je rovnaká vo svete úplne vymyslenom, ako i v tom našom. Jemnosť a citlivosť, sila a vytrvalé presvedčenie, no rovnako i zvrátenosť ľudskej povahy. Vo Výnimočnej je miesto pre všetko. Postavy vás dokážu ohúriť, vedia si vás podmaniť a garantujú vám, že na nich budete myslieť ešte niekoľko dní (a možno i týždňov, mesiacov, večne...) bez prestania, e) Katsa a Po. Ja viem, že som ich už spomínala, no oni si v tomto zozname zaslúžia mať dva body. Pre mňa sú alfou a omegou celej knihy. A že to medzitým je rovnako úžasné je už len ďalší bonus.
Výnimočná pre mňa ostáva jednou z najlepších YA i neYA kníh, ktoré som kedy čítala a minimálne skúsiť to s ňou by mal každý. Ak ste ju ešte nečítali, neviem, čo tu ešte stále robíte! V prevažnej väčšine prípadov (a ak mám súdiť len podľa ľudí, ktorých poznám osobne = vo všetkých prípadoch) bude vaša reakcia taká nadšená a extatická, ako bola moja. Až na jednu vec, ktorá vás bude nepochybne škrieť rovnako ako mňa, a to, že druhá časť Ohnivá, ktorá je zároveň prequelom k Výnimočnej, síce už v slovenčine vyšla, ale je beznádejne vypredaná (nenávidím, keď sa mi toto stane, rovnako ako s Medeným jazdcom). Stojí mi však za to, aby som sa začala obzerať i po iných zdrojoch, a to určite spravím.

Hodnotenie: ★★★★★

RECENZIA Kiersten Whiteová: Zlodejka duší (Zlodejka duší #1)

Saturday, April 28, 2012

UPÍRI
    Vidím veci, ktoré ty nevidíš.

VLKODLACI
    Vypátram veci, ktoré ťa prenasledujú.

VÍLY
     Ochránim ťa.

PREMENLIVÍ
     ... ale teraz ťa neochránim ani ja.

← Poznámka na okraj: Nie je tá obálka krásna? A tie šaty! V živote by som si ich neobliekla, no vyzerajú skutočne dobre. Zaráža ma len jedna vec - kde má to dievča druhú ruku?! Nech akokoľvek namáham svoj krtí zrak, vidím len jednu a akýsi fľak, ktorý by možno mohol byť náznakom tej druhej... ak niekto príde na rozumné vysvetlenie (ktoré nebude zahŕňať firmu Mattel, ako to moje), môžete mi dať vedieť.

Toto - nápis na zadnej strane obálky, čo som vedela o Zlodejke knihy, keď som sa pustila do čítania a nemala som ani páru o tom, čo na mňa vyskočí. Teda, vlastne, malé tušenie som mala: citát od Aprilynne Pike (pre úplnosť ho uvádzam: Zlodejka duší ma zviedla. Obe príťažlivé nadprirodzené bytosti bojujúce o Evinu lásku dosiahli isté víťazstvo: jeden získal srdce Evie, druhý moje.) mi akosi napovedal, že môžem očakávať zamilovaný ▲. A navyše som celú knihu rozmýšľala, kto si to jej srdce nakoniec získa. Asi mi to malo byť jasné, no nevedela som, či je ten druhý naozaj ten, čo si získal srdce Aprilynne Pikeovej! Po prečítaní však musím zhodnotiť, že celkom rozumiem pohnútkam, ktoré ju viedli k tomu vyhláseniu. Celkom s ním súhlasím. I mne pripadal ten druhý minimálne zaujímavejší.
Ale vrátim sa späť ku knihe. Čo som nečakala, bolo to, že táto kniha sa netají nadprirodzenom. Upír bol asi prvým slovom knihy... vlastne ma to i trochu šokovalo a nemala som čas sa spamätať, pretože mi na to žiaden čas nezostával. Dej plynul necitlivo rýchlo (!), takže som bola pár strán mierne zmätená. V podstate mi tie úvodné kapitoly pripadali skôr ako keby som čítala knihu pre deti od desať a viac rokov, nie YA knihu, len s malými náznakmi, že cieľová kategória je asi trochu vyššie. To postupne vyprchalo, ako som sa dostávala ďalej, no pocit, že čítam Anitu Blake v trochu mladšom (a nevinnejšom!) prevedení, zostal, hoci tomu hlavná hrdinka dosť drasticky protirečí. Neviem, či som vôbec čítala niečo s ešte infantilnejšou hrdinkou. Evie totižto obľubovalo všetko, čo bolo ružové a trblietavé a jej srdcovkou bol seriál odohrávajúci sa na strednej škole, ktorého hlavným mottom bolo zrejme "každý s každým". Nápadne mi pripomínal Gossip Girl. Dúfam, že sa aspoň dobre obliekali. To bolo ale evidentne zámerom. Sem-tam to vlastne bolo celkom vtipné.
Už dávno ste nezažili poriadnu dávku nadprirodzených bytostí? Prečítajte si Zlodejku duší a nebudete sa môcť sťažovať. Nielen, že vás na prvej stránke dobreže nepokuše upír, navyše sa zoznámite i s vlkolakmi, vílami, strigami, morskými pannami a množstvom iných tvorov, na ktoré sa v prvej časti nenašlo miesto, Zlodejka duše po dlhom-predlhom čase, kedy sa pisatelia YA knihy sústredili len na určitú oblasť nadprirodzena prekračuje všetky hranice a vydáva sa do čarokrásneho neznáma (vnímajte túto vetu ako veľmi poetickú, prosím). A navyše - Európaaa! Konečne žiadne "Evansville, v štáte Kentucky", ale Bukurešť apod...  tento návrat k tradíciam sa mi veľmi páčil.
No čo sa mi nepáčilo vôbec a takmer úplne mi to pokazilo čítanie boli tie hovorové výrazy. Vlastne ani neviem, či boli hovorové pretože o množstve z nich som vôbec nepočula a na druhú stranu som netušila, či by i tie známejšie z nich vôbec niekto používal. Neviem, či boli také otravné aj v origináli, alebo je to prekladom, ale vytáčali ma. A hlavne takú prvú polovicu knihy, kedy sa ešte nič poriadne nedialo. Potom sa už kniha nevenovala tak Evie a jej životu, ale udalostiam. A pri tých nebolo nutné používať slová ako "nikdovato nikdy" alebo "dunst", alebo prinajmenšom "nóó" a "dóóbre".
Zlodejka duší je kniha, ktorá sa číta rýchlo, ľahko, milo... nie je to nič prevratné, no nie je to ani zlé a myslím, že zaujme hlavne mladšieho čitateľa. Pri dystópiach, ktoré zavaľujú súčasný knižný trh, je to pre mňa niečo nové, čerstvé, svieže, a ak ste post-apokalyptickými knihami tiež trochu presýtení, tak vám ju môžem len a len odporúčať, pretože ak nič iné, nájdete v nej trocha bezstarostnosti a niektorým problémom, nad ktorými sa môžete len zasmiať... preto si myslím, že si ju zamiluje i každá teengerka. Síce mi bolo trochu ľúto, že je to opäť ďalšia trilógia... myslím, že by sa to dalo ukončiť i ako stand-alone kniha, a vtedy by som ju asi hodnotila o niečo vyššie... napriek tomu som na druhú časť (ktorá by mala tuším vyjsť už o štyri dni - 2. mája) teším a dúfam, že jej kvalita sa bude niesť minimálne v rovine prvej knihy. 

Hodnotenie: ★★★★★ 

Quote of the Week (#3)

Quote of the Week

Týždenné meme usporiadava Judith.


VTIPNÝ MOMENT
-z knihy Údolie: Katastrofa od Krystyny Kuhn-
- vyberala Coccinelle-

Hneď si idem vybrať najlepšie miesto na spanie, kým mi ho niekto neuchmatne! Zatiaľ nám, dievčatá, niečo dobré uvarte.
Počuj, v ktorom storočí ty žiješ?“ spýtala sa Julia.
V žiadnom. Som nadčasová bytosť.
 
ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy Údolie: Katastrofa od Krystyny Kuhn-
-vyberala Coccinelle-
Sebastien ju drží pri živote svojim pohľadom a svojimi poslednými slovami. Pretože keď dorazila k nemu pod most, k pilieru, bol ešte pri vedomí, akoby na ňu čakal. A jeho posledné slová boli: „Neopúšťaj ma.“

SILNÝ MOMENT
-z knihy Údolie: Katastrofa od Krystyny Kuhn-
-vyberala Coccinelle-

Ana sa naňho uškrnula.  „Jasnačka. Poznáte vetu, s ktrou Siouxovia tiahli do boja pri Little Big Horne?“
Všetci na ňu s očakávaním hľadeli.
Ana posmešne zdvihla obočie.
„No povedz!“
„Dnes je dobrý deň na smrť.“  
*
„Christopher McCandless zomrel od hladu niekoľko míľ od diaľnice Park Highway. Živil sa divými bobuľami a v jeho batohu nenašli ani mapu. Keď chcete vedieť môj názor, ten chlap bol stelesnená hlúposť.“
„Robil to kvôli pocitu slody.“
„Pocit slobody?“ zasmiala sa Ana posmešne a poklopkala si po čele. „Skutočnú slobodu nosí každý tu.“

The Favorite One (#1)

Friday, April 27, 2012


Meme, ktoré organizuje Sue

-vezmete si knihu, ktorú práve čítate
- aj ked ju nebudete mať dočítanú v meme napíšete, ktorú postavu ste si zatiaľ obľúbili a prečo.


Autor: Carrie Ryan
Názov: Pobrežie hrôzy
Postava: Elias
Prečo?
Pretože je to postava, ktorá sa vyskytuje v skoro každej knihe a ktorú si nemožno neobľúbiť. Elias je tajomný, neprístupný a na prvý pohľad nebezpečný, no to všetko je len maska, za ktorou skrýva tajomstvá, ktoré sa snaží pred ostatnými zatajiť. Dlhú dobu som uvažovala o tom, prečo mám Eliasa rada, prečo som si ho obľúbila a prečo som sem nenapísala meno Catcher. Je to asi preto, že Eliasov charakter sa počas knihy nemení, zatiaľ čo o Catcherovi som po celý čas pochybovala. A i napriek tomu, že Elias mal svoje tajomstvá, bol to on, kto sa nevzdával a išiel aj napriek prekážkam za tým, čomu veril.

RECENZIA Cecily von Ziegesar: Tak sa mi to páči (Gossip Girl #5)

Monday, April 23, 2012

Vitajte v New York City Upper East Side, kde sú týždenné prázdniny synonymom divokých večierkov, nových známostí a odhalení istých vskutku neslýchaných tajomstiev. Sú tu jarné prázdniny a S a B sú už zbalené na cestu do Sun Valley, aby sa okrem svahov poriadne vyšantili aj vo vírivke. Tí menej šťastní, ktorí musia zostať v New Yorku, môžu len ticho závidieť. A späť na svahy: keď máte taký veľký dom, kto by dokázal usledovať všetko, čo sa deje s N a kto kde spí? Takže vytiahnite svoje kašmírom podšívané čižmičky a stretneme sa pri kozube.

Písať recenziu na knihu zo série, ako je Gossip Girl, je problematické. Pretože, ak by som túto (jedinú, ktorú som čítala), mala charakterizovať jedným slovom, povedala by som, že je to hnoj. A to je ten problém. Mám totiž pocit, že presne taká tá kniha byť . Je plná strelených tínedžerských vzťahov, malicherných potýčok, bujarých žúrok, návykových látok a podobne. A vlastne, zabudla som ešte na niečo, to, čo dodáva celej Gossip Girl tú správnu atmosféru, ktorá si získala milióny čitateľov po celom svete - peniaze, luxus a vychytené módne značky. Cecily von Ziegesar naozaj len zriedka zabudla spomenúť, akej značky je ten krémovobiely svetrík, ktorý má práve Blair na sebe, či kde si Serena kúpila tie rozkošné fialové sandálky.

Po knihe som siahla v podstate len preto, pretože pozerám seriál a musím uznať, že minimálne čo sa týka charakterov, bola som prekvapená... ani nie pozitívne, ani nie negatívne. Sama neviem, ako. Treba však povedať, že v knihe majú väčšiu hĺbku - kým seriálová Serena je taká nijaká, tú knižnú by ste vedeli opísať aspoň piatimi slovami. Najväčší šok pre mňa nastal v postave Chucka. Chuck, nevyspytateľný a sukničkách, no neskôr už neskrývajúc svoju nehynúcu lásku k Blair (znie to pateticky, však? Ale každý má svoju guilty pleasure), je gay?! Chvíľu mi trvalo, kým som ten fakt strávila. A ani potom som ho tak celkom nestrávila.

Dej sa kĺzal pomerne rýchlo, striedali sa scény zo Sun Valley s newyorským prostredím a článkami Gossip Girl, a ja som čítala a čítala, rozmýšľajúc, či tie výstupy postáv, ktoré boli z môjho pohľadu len zapĺňaním stránok, už akože majú byť dej, alebo dôjde aj na niečo vážnejšie, k čomu by to všetko smerovalo... nuž, na poslednej strane som sa dozvedela, že nie, to mal byť dej a mne sa ho nedopatrením podarilo prepásnuť.

Ako som vravela, knihu som si prečítala vlastne len kvôli tomu, že si sporadicky pozriem seriál. Nie je to moja šálka čaju. Počas čítania som doslova cítila, ako mi mozgové bunky unikajú z mozgovej kôry a vyparujú sa kamsi do neznáma, až som niekde v polovici knihy zúfalo otvorila zbierku matematických hlavolamov a skúšala som si niečo vypočítať... zahanbene priznávam, že po neúspešných pokusoch s magickými štvorcami som sa dostala k pyramídam - podľa slov autora, "na precvičenie sčítavania pre žiakov nižších tried základných škôl". Našťastie som to svojmu egu vynahradila tým, že som vypočítala pár logických úloh, no tá rana na mojej duši zostane navždy.

No napriek všetkému to nebola úplne zlá kniha a dokonca si viem predstaviť, že by som ju i niekomu odporučila. Cecily von Ziegesar (to meno!) má štýl, ktorý je čítavý, upúta vás, chcete vedieť, čo sa stane ďalej. Teda - ak vás zaujímajú vrtochy rozmaznaných deciek z Upper East Side. Ale ak sa skutočne začítate, ani si neuvedomíte ako, a trochu vás to i zaujímať začne. Myslím, že nikto, kto siahne po Gossip Girl, do toho nejde s nádejou, že si prečíta niečo hodné Nobelovej ceny. No na druhú stranu, má to všetky kvality oddychového čítania, preto si myslím, že je už na čitateľovi samotnom rozhodnúť sa, či chce čítať niečo ľahké alebo náročnejšie. Jedenfalls (v každom prípade po nemecky, v poslednej dobe sa mi neobyčajne zapáčilo využívať toto slovo všade, kde sa len dá) si myslím, že kto nezačína čítať s prehnanými, ale s realistickými očakávaniami, nebude sklamaný, a navyše sa aj celkom pobaví.

Hodnotenie: ★★★★★

RECENZIA Krystyna Kuhn: Katastrofa (Údolie 1.2)

Skupina študentov elitnej školy Grace pred rokmi bez stopy zmizla na vysokohorskom končiari Prízrak. Julia s kamarátmi sa vyberú na miesto opradené strašidelnými legendami. Veci sa im vymknú z rúk hneď na začiatku výstupu. Čo má za lubom záhadný Paul Forster, ktorý sa k nim na poslednú chvíľu pridá? Čo znamená desivý nález v starej horskej chatrči? Kde je ich vodkyňa, Indiánka Ana? A navyše nikto z nich netuší, že sa schyľuje k nebezpečnej snehovej víchrici...

Napriek tomu, že prvá kniha série Údolie sa mi páčila s výhradami, som sa do čítania púšťala s očakávaním a nadšením. Čakala som príbeh minimálne taký dobrý, ako bola prvá časť - príjemné čítanie, so slabšími a silnejšími stránkami. Kniha sa, podobne ako Hra, rozbiehala trochu pomalšie, čo som už však trochu čakala. Akonáhle sa však dej poriadne začal, nevedela som sa od Katastrofy odtrhnúť. Doslova.

Autorka zas a znova triumfuje postavami, ktoré má dokonale premyslené. Každá má svoj originálny a hlboký charakter, nie je to len nejaký plytký zhluk slov, aby sa hlavní hrdinovia mali s kým rozprávať. To je ďalšia črta tejto knihy - narozdiel od Hry, v Katastrofe (zvyknite si na to, že ich budem asi často porovnávať), rozdiel medzi hlavnou a vedľajšou postavou sa stiera. Všetky postavy sú rovnako dôležité a bez nich by kniha nebol ani zďaleka pútavá, skrátka sa dá povedať, že postavy sú niečím ako nosným pilierom celého Údolia.

Za viac než príjemnú zmenu som považovala to, že tentokrát sme dej nesledovali len z Juliinho pohľadu, v Katastrofe ju vystriedala Katie, ktorá má zaujala už v prvej knihe a nevedela som sa dočkať, až o nej zistím čosi viac a musím povedať, že bolo fascinujúce sledovať, ako sa v priebehu celej knihy mení a vyvíja, robí veci, ktoré by od nej nikto (a možno ani ona sama) nečakal. Už teraz sa neviem dočkať, kto bude rozprávačom (natoľko, nakoľko môže rozprávač v knihe písanej v 3. osobe rozprávačom byť) v ďalšom pokračovaní.

Od minulého dielu postavy pribudli i ubudli. Lepšie povedané - stále tam boli a existovali, no na krátky okamih sa od skupinky odpojili. Za azda najlepšiu z nových postáv považujem Anu, ktorá je úplne fenomenálna. Neuveriteľná. Celej tej knihe dodáva... niečo, niečo, čo neviem pomenovať, no už jej samotná prítomnosť moje hodnotenie podvihla o dobrú hviezdičku vyššie.

A koniec... aké prekvapenie! Vlastne ani koncom nebol, lebo sa nič neukončilo. Možno to bol len môj pocit, no mala som pocit, akoby sme nedostali žiadne odpovede, len pribudlo viac otázok. A čím viac ich bolo, tým viac môj záujem o celý príbeh vzrastal. Zdalo sa, že autorka sa zo svojich chýb poučila a Katastrofa už bola omnoho viac nenútenejšia (ak to tak môžem povedať), než Hra, celé prostredie bolo uveriteľnejšie, dokázala som sa doň viac ponoriť. A navyše som asi až dokonca života viac než dostatočne oboznámená so základmi horolezectva (musela som si vygúgliť horolezecké mačky...). Dúfam len, že séria tak temná, zamotaná, mysteriózna a skvelá zároveň dostane záver, aký si zaslúži. Ak ma moje schopnosti a znalosti z nemeckého jazyka neklamú, do konca prvej sezóny od Katastrofy zostávajú ešte dva diely... a ja sa už neviem dočkať.

Hodnotenie: ★★★★

RECENZIA Krystyna Kuhn: Hra (Údolie 1.1)

Saturday, April 21, 2012

Je tmavé…
Leží uprostred pustatiny…
A skrýva strašné tajomstvo...
Noví študenti Grace College oslavujú príchod do školy zoznamovacím večierkom. No čoskoro si Julia s kamarátmi uvedomia, že v údolí uprostred kanadských hôr sa dejú čudné veci. Prečo je v okolí školy toľko tabuliek so zákazmi? A prečo sa údolie nedá nájsť na Google Earth? Situácia sa vyhrotí, keď pred očami Juliinho brata skočí do Zrkadlového jazera akési dievča, ktoré vír okamžite stiahne pod vodu. Ale Robertovi nikto neverí – dokonca ani Julia. Ešte netuší, že v údolí vyjdú na povrch temné tiene minulosti, ktoré považovala za uzavreté.

Ja to proste musím povedať - táto kniha je PSYCHO! A má dokonalé (miestami až príliš dokonalé a trošku preexponované) prostredie pre detektívku - elitná škola Grace College kdesi v kanadskom zapadákove. Hory, skaly, zima a ak chcete zdúchnuť, musíte si počkať na autobus... niet lepšieho miesta, kde by sa mohla odohrať mysteriózna vražda. A každý jeden zo študentov by mohol byť páchateľom... to bola moja teória, keď som pekne zaradom podozrievala okolo desať osôb, vylúčiac tú predchádzajúcu, keď vyšlo najavo niečo nové, a znova ju berúc do úvahy, keď som sa dozvedela niečo iné. Nakoniec to aj tak bol niekto, na koho som v tom pátračskom víre úplne zabudla. Slečna Marplová by zo mňa bola sklamaná.

Za hneď prvé pozitívum považujem to, že kniha je napísaná v tretej osobe. Skúste mi vymenovať aspoň tri YA, ktoré nie sú napísané v prvej osobe, z pohľadu hlavnej ženskej hrdinky (a tá sa potom zamiluje a zachráni svet, ale to je vedľajšie)... ak sa vám to aj podarí, nielenže získate moje uznanie, ale zistíte aj, že ich veľa nie je. V dnešnej dobe sa tretia osoba už skrátka tak nenosí, ale ak vám po čase začne liezť na nervy, knihu ako je táto uvítate ako ja, navyše aj vďaka pár kapitolám z pohľadu Juliinho brata Roberta, ktorý je mimochodom nadpriemerne inteligentným dieťaťom (takí v podstate majú byť všetci na Grace College, ale... no... ostaňme pri tom, že Robert je taký malý génius), a tak mu za pár sekúnd dopnú veci, ktoré si ja musím prečítať päťkrát a keď ich ani potom nepochopím, čítať ďalej.

Tiež sa mi páčilo prostredie. Spočiatku som síce bola sklamaná - pri informáciách o knihe som čítala "z nemeckého originálu" a podľa úvodných stránok sa kniha nachádza v Kanade, pričom ja by som tak veľmi uvítala nejakú číro nemeckú knihu zasadenú niekde v Čiernom lese alebo v Šlezvicku-Holštajnsku alebo kdekoľvek inde! Eurázijský nadšenec sa vo mne skrátka nezaprel, no postupom času mi to prestalo tak veľmi vadiť, až mi to prestalo úplne a nakoniec som z neho bola úplne uchvátená, hoci viac by som asi bola, keby boli opisy autentické. Neberiem to ako chybu knihy, ktorá tým vôbec neklesla na kvalite... takéto veci si všímam len ja.

V Hre sa stretávame s obrovským množstvom postáv (slovo obrovské je možno trochu prehnané, no bolo ich dosť veľa), čo nie je nezvyčajné, berúc do úvahy, že sa jedná o detektívku a pár podozrivých predsa mať musíme. Pre mňa však boli práve vedľajšie postavy tým, čo ma zaujalo - každá bola čímsi jedinečná, robiac celý ten stredoškolský svet o niečo reálnejším, skutočnejším, bližším. Každá z nich bola niečím typická, mala niečo, čo ju odlišovalo od tých ostatných, a tak sa vytvorila skupinka nevšedných mladých ľudí, z ktorých vám musela byť blízka aspoň jedna, aspoň jednu z ich vlastností ste mohli nájsť i vo svojom živote či bezprostrednom okolí, a za to dávam knihe obrovský palec (môj palec je vlastne dosť zakrpatený, no pre efekt to hádam bude stačiť)  hore.

Ale čo mi vadilo bolo to, že autorka sa občas snažila prispôsobiť knihu mladšej generácii spôsobom, ktorý mi nepripadal tak šikovne zvolený a na niektorých miestach mi to pripadalo odveci (dovolím si použiť tento slangový výraz). Skrátka mi prišlo mierne prehnané, že na elitnej škole plnej výnimočne nadaných študentov i tí študenti, ktorí by mali zodpovedať za mladšie ročníky a ísť im príkladom sa otvorene vyjadria, že "Grace je škola ako každá iná - sex, drogy"... možno sa len prebudilo moje hlboko zakopané puritánske ja, no nebola to jediná situácia, kde mi tento "teenegerský lifestyle" pripadal vsunutý len tak, aby sa kniha aspoň nejako odlišovala od tých pre deti.

Hru však nemôžem hodnotiť zle, pretože čítanie som si užila - bola som vydesená na miestach, kde som vydesená byť mala, šokovaná a prekvapená na miestach, kde som šokovaná a prekvapená byť mala, nadšená na miestach, kde som nadšená byť mala. Po epilógu, ktorý paradoxne nič nekončil, len načínal, na konci knihy, som stále i po poslednej stránke zostala oboznámená len s časťou temnej mystérie, prenasledujúcej súrodencov Frostovcov v Údolí - a úroveň prvej knihy tejto série je pre mňa dosť, aby som sa s očakávaním a napätím pustila i do druhého dielu.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Quote of the Week (#2)




Quote of the Week
Týždenné meme usporiadava Judith.


VTIPNÝ MOMENT
-z knihy To najsladšie nakoniec od Alana Bradleyho-
- vyberala Coccinelle-
Túto knihu milujem tak neskutočne veľmi, že sa to nedá ani vyjadriť slovami. Nie je práve YA, ale každý by ju mal mať doma. Bezpodmienečne!

U trinástich káčerov.
Prečo majú ľudia, ktorí vyberajú názvy našich krčiem a hostincov, tak málo fantázie? Pani Mulletová mi raz povedala, že názov U trinástich káčerov vymyslel v osemnástom stročí jeden hostinský, ktorý si jednducho zrátal, že v okolitých dedinách je dvanásť koncesovaných káčerov, a tak k nim pridal ďalšieho.
Prečo nepoužijú niečo praktické, napríklad U trinástich atómov uhlíka? Niečo, čo by slúžilo ako dobrá pomôcka na zapamätanie? Tridecyl obsahuje trinásť atómov uhlíka a jeho hydrid je bahenný plyn - metán. Úžasne užitočný názov pre hostinec!
Vraj U trinástich káčerov. Nechajte na chlapov, aby pomenovali ubytovňu pre kriminálnika! 

ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy The Summer I Turned Pretty od Jenny Han-
-vyberala Coccinelle-
Ak by som to preložila, celý romantický moment by som pokazila. Skúste google prekladač alebo si v slovníku nájdite slovíčka, ktoré nerozumiete, domyslite si a potom už len ♥.

That’s when he dipped his head low and kissed me. I didn’t
let go of the door handle.
All I could think was, I wish this had been my first kiss. 

SILNÝ MOMENT
-z knihy Pobrežie hrôzy od Carrie Ryan-
-vyberala Norah-

„Myslel som si, že ju ľúbim.“
„A neľúbil si?“
„No...nepoznal som ju. Mal som o nej len svoju predstavu. Nedovolil som jej, aby bola taká, aká potrebovala byť.“
„Znamená to, že niekoho nevieš ľúbiť, kým naozaj nevieš, kto ten človek je?“
„To znamená, že ak sa nikdy nepokúsiš vidieť ľudí takých, akí naozaj sú, potom ich dostatočne neľúbiš.“

RECENZIA Carrie Ryan: Les kostí + Pobrežie hrôzy

     Anotácie

Les kostí
Hlavná hrdinka Mary žije v postapokalyptickej kolónii, ktorú obklopuje v tesnom zovretí Les kostí plný znesvätených zombií. Obyvateľov pred nimi chráni iba plot z pevného pletiva. Ľudia pomaly zabúdajú na minulosť, podaktorí už ani neveria, že kedysi existovala rozvinutá civilizácia, iní zasa žijú v presvedčení, že za Lesom kostí, v ktorom na nich číha nebezpečenstvo, už nič nie je. Iba nepatrná hŕstka si zachovala vieru v existenciu života za Lesom. Mary hľadá odpovede na nepohodlné otázky: Prečo sa Znesvätení vrátili? Je kolónia naozaj jediným miestom na Zemi, v ktorom dnes existuje život? Dá sa prejsť Lesom kostí a nestať sa Znesvätenou? A ešte čosi – Mary verí v lásku.

Pobrežie hrôzy
Jediný okamih dokáže Gabrielle prevrátiť život naruby. Spolu s mamou žije v majáku na konci mestečka Vista. Mesto chráni bariéra pred Mudmi, ktorých aj naďalej ovláda jediná túžba – večný hlad po ľudskom mäse. Chuť zakázaného ovocia a túžba nasledovať priateľov a chlapca, pre ktorého jej srdce prudšie bije, však Gabrielle razom zhorknú, a tak na vlastnej koži zistí, akí sú Zabijaci rýchli, že Vyznávači znovuzrodenia naozaj existujú, a že v mŕtvych zónach medzi chránenými územiami Protektorátu sa občas všeličo deje... A Gabrielle zisťuje, že cesta späť do Lesa kostí je nevyhnutná.


Mali ste už niekedy pocit, že ste žili každým riadkom knihy, s každou myšlienkou, s každým nádychom hlavnej postavy? Nemohli prestať čítať, pretože pri vedomí, že ak knihu odložíte čo i len na pár minút, vás premohol strach o hlavné postavy a začal vás premáhať abstinenčný záchvat? To sa mi dialo celé dni, počas ktorým som túto sériu doslova hltala.


Nikdy som nečítala horor. Aspoň nie doslova horor. Nie takýto horor. Preto neviem s čím to mám
porovnávať, ale myslím, žeby som len ťažko hľadala knihu, ktorá by sa jej mohla rovnať. Carrie Ryan má obrovský dar rozprávať. S každým odsekom, s každou stranou, s každou kapitolou budete mať pocit, že sa vás dostáva čoraz hlbšie pod kožu. A veruže sa má čo! Okrem strašidelných „znesvätených“, ktorých nárek sa ozýva bez prestania Lesom Kostí, až po osudy hlavných postáv, ktoré od samého začiatku nie sú vôbec ľahké.

Les Kostí začiatku naberá spád, ktorý s pribúdajúcimi stranami vôbec neuberá na intenzite a len sa stupňuje. Trochu ma sklamal koniec, nakoľko po tom všetkom čo sa hlavným hrdinom odohralo, som čakala vyvrcholenie, ktoré by zodpovedalo latke, ktorú počas knihy autorka nasadila. Nemôžem však povedať, žeby som zo záverom nebola spokojná. Bol trochu urýchlený, to áno, ale kvalitný a presne taký, aký v aký som dúfala.

Čo ma na Pobreží hrôzy najviac potešilo a z čoho som bola aj milo prekvapená, bolo to, ako nám autorka poskytla vysvetlenia na otázky, ktoré ostali nezodpovedné v prvej knihe. Napriek tomu, že Pobrežie hrôzy nie je priamym pokračovaním na prvú knihu, celý dej ide ako jedna plynulá línia, čo sa mi na knihe naozaj páčilo. Nové prostredie, nové postavy, nové osudy, ktoré sme mali možnosť spoznať, nám zároveň odhalili ďalší kúsok zo skladačky, čo sa vlastne stalo zo svetom a prečo je taký aký je.

Čo môžem donekonečna vychvaľovať na oboch knihách, sú postavy a prostredie. Hoci som mala chuť niekoľko krát Mary vyfackať, Gabry šmariť do oceánu, stále som sa do ich situácie vedela vžiť a chápala som, prečo robia to čo robia. A čo sa týka opisov prostredia a atmosféry - práve toto ma na knihe najviac fascinovalo a robilo ju tak autentickou.

Carrie Ryan napísala pútavú sériu, ktorá sa vám nezunuje a aj po dočítaní posledných riadkov budete nútení premýšľať nad tým, čo sa to vlastne všetko stalo a len ťažko budete odolávať pokušeniu prečítať ich znova. Knihy sú plné myšlienok, s ktorými sa budete stotožňovať a vďaka ktorým vám knihy prídu omnoho, omnoho hlbšie, než ako sa môže od prvého pohľadu od hororovej série zdať.


Hodnotenie: ★★★★★

RECENZIA Veronica Roth: Divergencia (Divergencia #1)

Thursday, April 19, 2012

Chicago, ďaleká budúcnosť. Beatrice Priorová žije v spoločnosti rozdelenej na päť frakcií. Na rozhodovacej ceremónii si všetci šestnásťroční vyberajú frakciu, ktorej zasvätia zvyšok života. Beatrice má len dve možnosti: zostať so svojou rodinou, alebo ju navždy opustiť, aby mohla byť sama sebou. Rozhodnutím napokon prekvapí všetkých vrátane seba. Zmení si meno na Tris a usiluje sa obstáť v tvrdej konkurencii, aby si vybojovala miesto v novom živote. Hľadá skutočných priateľov a zamotáva sa do vzťahu s chvíľami neodolateľným, inokedy neznesiteľným chlapcom. Keď Tris objaví sprisahanie, ktoré môže zničiť jej navonok dokonalú spoločnosť, záhadná schopnosť jej buď pomôže zachrániť ľudí, ktorých miluje, alebo...

 Vydavatelia nám v poslednej dobe servírujú dystópiu ako na bežiacom páse, predostierajú nám plno autorov snažiacich sa priživiť zo slávy Hry o život. Nič nové pod slnkom, takisto ako fakt, že neskutočné množstvo z tých kníh sa na slovenský trh vôbec nedostane. Preto by sme mohli predpokladať, že keď už sa do slovenčiny niečo preloží, tak to nebude len kvôli tej nádhernej, úžasnej, dokonalej, dych berúcej obálke, akú Divergencia bez akýchkoľvek pochýb má. No je to skutočne pravda...? (Túto mysterióznu rečnícku otázku som si nemohla odpustiť. A že som to ja, tak si na ňu i odpoviem.) Po jej prečítaní môžem spokojne povedať - áno, je to pravda.

Veronica Roth v Divergencii vytvorila úžasný svet. Koncepcia piatich frakcii ma úplne nadchla a potom sa mi už kniha nemohla nepáčiť, aj keby som chcela. A verte mi, pri Divergencii niečo také rozhodne chcieť nebudete. A ešte jedna vec, ktorá sa vylučuje s Divergenciou - nuda. Tá je totiž to posledné, čo by vám kniha mohla ponúknuť. Je totižto nasiaknutá akciou takmer až od prvej stránky a Veronica Roth vôbec nepoľavuje! Od frakcie, ktorú si Tris vybrala, sa ale už tak trochu dá očakávať, že ponúkne množstvo akcie a nečakaných zvratov, ktoré budete ledva zvládať spracovať.

No napriek tomu, že knihu nemôžem hodnotiť inak, než pozitívne, pretože v podstate mala úplne všetko, čo by dobrá kniha mať mala a ak by som sa zamyslela nad tým, čo mi na knihe vadilo, asi by som na nič duchaplné neprišla, a i napriek tomu, že som takmer štyri hodiny bez prestania čítala, až kým som sa nedostala a potom som si vyčerpaná ľahla do postele a ráno sa zobudila s kruhmi pod očami, akosi to pre mňa nebolo to pravé orechové a nemôžem jej dať plných päť hviezdičiek, hoci na to nemám veľmi pádne dôvody... ak sa za pádne dôvody označuje to, že Tris mi niekedy liezla na nervy (naozaj len výnimočne. Hlavne keď SPOILER rozmazávala svoj prestup) a sprvu nebola divergencia poriadne vysvetlená a ja som tak celkom nevedela, prečo by to malo byť také nebezpečné a prečo sa jej Tris tak neuveriteľne bojí, keď o nej v podstate nič nevie  KONIEC SPOILERU, či to, že pri všetkej tej akcii mi tam príležitostne chýbalo bližšie rozvedenie charakterov, pocitov. To by sa dalo nazvať maximálne chybičkami krásy, nie niečím, čo by mi na knihe tak výrazne prekážalo. Preto ak váhate nad tým, či dať Divergencii šancu - rozhodne jej ju dajte. Určite vás dostane a na konci budete a) len nemo vyvaľovať oči b) mať chuť otrieskať tú knihu niekomu o hlavu (je ale dosť hrubá, aby ste niekomu náhodou neprivodili otras mozgu...). Tak sa knihy proste neukončujú! No minimálne sa tak zaisťuje, že ten, kto si už prečítal prvú časť, si druhú ujsť rozhodne nenechá.

Hodnotenie: ★★★★★ 

RECENZIA Alžbeta Hulová: Spoveď jedného dievčaťa

Tuesday, April 17, 2012

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo...

Alžbeta Hulová, ktorá titulom Spoveď jedného dievčaťa debutuje (a to mala v čase vydania len šestnásť rokov!), si pre svoj román vybrala až prekvapivo silný námet, ktorý sa môže zvrhnúť na skutočnú katastrofu, ak s ním zle narábate. No zvláda ju až prekvapivo dobre, a teraz nemyslím prekvapivo na to, že je to slovenská autorka, ani prekvapivo na to, že má len šestnásť rokov, no skutočne dobre. Dojímavo, ale v prvom rade so surovou úprimnosťou a stoickosťou. Nela sa neľutuje a nevenuje desiatky strán svojim zroneným duševným výlevom, ale predostiera nám svoj život so stoickým realizmom.
Začiatok knihy mi prišiel mierne rozpačitý a neostrieľaný, čo sa odrazilo hlavne na opisoch - mimovoľne som si pri nich vybavila tie, ktoré som kedysi písavala ako slohové práce do školy (apropo, moje opisy boli príšerné), no vzápätí prišla na rad už spomínaná minulosť, poprepletaná so súčasnosťou Nely, ktorá na mňa skutočne veľmi hlboko zapôsobila a nevdojak som sa musela zamyslieť nad svojim životom. Keď som knihu brala do ruky, vôbec som neočakávala, že by u mňa mohla vyvolať také pocity.

Keď nastúpil september a dej sa začal odohrávať v škole, trochu som sklesla. No samotná dejová línia sa začala rozvíjať až v tomto prostredí - v prostredí písomiek, občas protivných spolužiakov a nepríjemných učiteliek. Nela spoznáva záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami spomínaného v anotácii... som jediná, komu pri tom napadol Edward?! (Božemôj, ich meno sa aj začína na rovnaké písmeno!) A musím priznať, že v istých ohľadoch mi Edwarda aj trochu pripomínal, aspoň spočiatku... ako sa však stránky míňali, vyhodila som si z hlavy Twilight aj akékoľvek iné knihy a plne som sa sústredila už len na túto konkrétnu.

Ááá, s tými míňajúcimi sa stránkami, nastúpil trojuholník. Úprimne povedané, nepripadal mi taký otravný, ako v niektorých iných knihách, kde hlavné hrdinky zádumčivo rozmýšľajú nad tým, či si majú vybrať dokonalého pána X, alebo pána Y, ktorý je predsa rovnako dokonalý! Nie, aj v tomto ohľade mi kniha pripadala omnoho bližšie skutočnosti. To je ďalšia vec, ktorá sa mi na nej páčila - to, ako mi celá tá atmosféra bola blízko, keďže sa to všetko odohrávalo na Slovensku. S čistým svedomím povedať, že táto kniha je milo osviežujúca a čisto slovenská, čo jej pre mňa len pridáva na hodnote, rovnako ako rovnako zaujímavé vedľajšie charaktery, žijúce svoj rovnako zaujímavý vedľajší život popri hlavnej hrdinke, na čo autori párkrát v zápale písania zabudnú.

Čo by som ale trochu vytkla, je koniec. Posledné stránky knihy boli nabité rýchlym spádom udalostí, a keď potom prišiel záver... všetko bolo príliš jasné, príliš šťastné, príliš narýchlo spackané. Nemám nič proti šťastným dokoncom (veď sú takmer všade), znesiem aj príliš idealistické, za aký by sa dal považovať tento, no len vtedy, ak sú podané dobre a to mi tak v tomto prípade nepripadalo, dokonca to až vyzeralo, akoby autorku k tomu koncu prinútil niekto z vydavateľstva, aby neboli čitatelia sklamaní (buď to, alebo opäť pracuje moja príliš bujará fantázia). Ale hoci moje celkové hodnotenie knihy koncom mierne pokleslo, i tak ju za stratu času hodnotiť nemôžem.

Alžbetu Hulovú po tejto knihe považujem za celkom sľubný knižný objav (Slovenský spisovateľ sa neprerátal, keď ju vyhlásil ich objavom roka) a myslím, že z jej pera by ešte mohlo vzísť veľa skvelých kníh. Ak táto píše ako šestnásťročná (akosi často tu skloňujem jej vek... nepomôžem si), keď trochu literárne, štýlovo, umelecky, spisovateľsky aj hocijak inak ako sa len dá vyzrie, jej knihy by mohli byť naozaj skvostami na slovenskej knižnej scéne a čo sa slovenskej YA knižnej scény, za skvost považujem i Spoveď jedného dievčaťa.

Hodnotenie: ★★★★★ 

RECENZIA Miroslava Varáčková: Prežila som svet

Do tejto knihy som išla s veľkým nadšením a omnoho väčšími očakávaniami. Už len tá krásna obálka človeka od prvého pohľadu nabáda k tomu, aby túto knihu vzal do rúk. Po prečítaní anotácie ju však už nebude možné pustiť ju z ruky a bude priam nemožné s ňou nedoplávať až k pokladni. Ako keď v obchode narazíte na novú sladkosť, ktorá vás zaujme, očarí a prebudí vašu zvedavosť. To sa stalo mne pri zhliadnutí tejto knihy.

Spracovanie
Autorka si vybrala skvelú tému na stvárnenie. V poslednej dobe idú dystopické romány po rebríčku úspešnosti čoraz vyššie, čo bol z jej strany naozaj výborný krok. Vytvoriť nový svet a nové pravidlá si vyžaduje veľa fantázie a predovšetkým odvahy. Nie všetkým odvážlivcom sa tento smer, ktorý si určili vydaril. Musím povedať, že v knihe mi nechýbali podrobné vyobrazenia toho, prečo je svet taký, aký práve je. Zo začiatku. Postupne som však začali vynárať odpovede a s nimi ešte viac otázok, na ktoré sme nedostávali odpovede. Do prvej polovice knihy som sa cítila stratená, neustále som otáčala stránky dúfajúc, že na nasledujúcej sa dozviem niečo, čo mi napovie. Je vo všeobecnosti známe, že čím dlhšie drží autor čitateľov v nevedomí, tým viac je do knihy "zažratý" a tým viac ho toto objavovanie začne baviť. Nehovorím, že tu autorka prestrelila, každý máme iné požiadavky a od knihy očakávame niečo iné. Vždy som mala rada knihy z post apokalyptického obdobia. O to viac ma vždy zaujímalo to, prečo je tomu tak. Kto to má na svedomí. Autorka nám neskôr ponúkne toto rozuzlenie, ktoré načrtla prakticky na začiatku, ale musím povedať, že ho poskytla dosť neskoro.

Postavy
Ela predstavovala typický prototyp dievčaťa, ktoré sa prispôsobí dobe, nech je akákoľvek. Všetko zniesla a naučila sa ako prežiť. Veľkú rolu v tom zohral jej otec, vďaka ktorému vďačí aj za svoj život. Preto sa ani nečudujem jej depresívnym náladám, ktoré sa mladá Ela snažila maskovať, ako najlepšie vedela. Nečudujem sa ani jej vzťahu k Peggy (pes), ktorý predstavoval pre ňu jediné spojenie s minulým životom. Nečudujem sa ničomu, čo ju ovplyvnilo a urobilo takou, aká je. Ela je ten charakter - plný predsudkov a spočiatku je rozhodnutá nevidieť okolo seba nič, len čiernu a bielu. Jediné, čo ma zaráža je, ako ľahko dokázala odhodiť predsudky, keď sa na scéne objavil Alex.
Alex – Dohliadač. Ten, voči ktorým má Ela toľko predsudkov. Je to predsa jeden z tých – Čistých – ktorí urobili zo sveta to, čím sa pre ostatných – Nečistých – stal peklom na zemi. Prečo by sa teda Ela mala naňho pozerať inak, aj napriek tomu, že jej zachránil život? Alex je postava, ktorú si hneď obľúbite. Silný, mladý, pekný, ochranársky typ, po ktorom túži každé dievča. No je tu ten čierny závoj, ktorý sa nad ním vznáša v podobe sivej uniformy, ktorú nosí a znaku vytetovanom na spánku. Spočiatku je záhadný Alex v Eliných očiach ten zlý. Ich vzťah sa pohybuje na tenkom ľade až do chvíle, než Ela podľahne jeho šarmu.

Zhrnutie
Krutá doba, kruté podmienky a krutosť ľudí nás celý čas držia v napätí, ako sa s tým hlavní predstavitelia popasujú. Mám rada romantiku, v knihách ju priam vyhľadávam a knihy z väčšej časti hodnotím aj podľa účasti tohto faktoru. Romantika tu bola. No na môj vkus bola rozvitá príliš skoro. Chápem Elino postavenie, jej odlúčenosť od ľudí a pocity, ktoré jej chýbali a nevedela sa s ich absenciou vyrovnať. Romantika, akú prežívali Alex s Elou mi do tej doby nie vždy sedela. Pravdepodobne som zvyknutá na iné typy kníh, v ktorých je každá strana nabitá dávkou akcie. Akcia tu bola. Boli tu aj zvraty, nové zápletky, ktoré zasahovali do deja nečakane a ozvláštnili ho. A dostávam sa ku koncu. Od posledných kapitol som čakala nejaké obrovské vyvrcholenie, rozuzlenie, veľké bum, ktoré by ma priklincovalo k prečítaním riadkom. Koniec mi naopak prišiel trochu odfláknutý, akoby len dokončoval to, čo bolo v strede knihy naznačené. Ležérne prešiel z akčného módu do pomalého, až som napokon pretočila poslednú stranu a bol koniec. A nemohla som tomu uveriť.
Kniha pre mňa nebola vyslovene sklamaním. Čítala sa skvelo, myšlienkové pochody boli opísané tak, aby ich nik nemusel čítať druhýkrát, lebo im neporozumel. Vedľajšie postavy mali všetko, čo mali mať, aby si ich človek obľúbil a poriadne sa do ich situácie vžil. Jediné mínus pre mňa predstavoval ani nie dej, ale skôr jeho vyvíjanie a následné zakončenie.

Hodnotenie: ★★★★★ 

RECENZIA Meg Cabotová: Slepá vášeň

Meg Cabotová. Fenomén. Spisovateľka s veľkým S. Medzi jej najväčšie úspechy v teenegerskom svete patrí nepochybne Denník princeznej, Typické americké dievča a séria Mediátor. Meg sa rozhodla svojou veľkoleposťou zasiahnuť aj starších čitateľov a to práve týmto dielom. Či sa jej to podarilo? Podľa môjho skromného názoru môžem s čistým svedomím povedať, že áno.

Talent, s akým sa narodila Meg Cabotová sa len tak nevidí. Na čo siahne, z toho je hit. Jej najväčším darom je neodškriepiteľne jej zmysel pre humor. Denník princeznej a séria Mediátor sú toho dôkazom. Neprejde strana, pri ktorej by ste sa aspoň raz neuškrnuli. Nikdy som žiadnu z jej kníh nečítala v originály, ale musím povedať, že prekladatelia odvádzajú kus poriadnej práce. Meg má zároveň obrovský rozprávačský talent. Musíte prečítať aj zdanlivo nudnú časť, pretože v jej podaní sa to rovná tej najväčšej akcii, akú kniha môže priniesť.

Bez spoilerov
Spracovanie

Toto všetko som vedela, keď som sa pustila do tejto knihy. Skôr som ani neočakávala veľa, predsa len, kniha bez pokračovania? Od Meg? Kniha mi priniesla jedno príjemné popoludnie, pri ktorej som si dobre oddýchla. Nečakajte žiadne prevratné myšlienky či úvahy. Už anotácia hovorí, že sa nejedná o nič, čo by človeku prinieslo nový pohľad na svet. Meg siahla po klasickej romantickej zápletke. Dvaja ľudia, ktorí sa neznášajú spolu havarujú v zasneženej Alijaške. Poriadne klišé však? Ešte k tomu pridajte viacnásobný pokus o vraždu a vyjde z toho celkom pekná treťotriedna romanca patriaca na zaprášené pulty knižníc. Dej nie je nijako svetoborný, autorka sa skôr zameriava na postavy samotné. Akcia je tam prakticky neustále, no stále sú v popredí hlavné postavy. Nijaké siahodlé popisy, ktoré po tretej vete prestávajú dávať zmysel a nútia vás siahnuť po šálke kávy. V knihe sa striedajú pohľady Lou a Jacka, čo ma pri čítaní nesmierne tešilo. Zároveň vidíme udalosti po ich zmiznutí z viacerých pohľadov ich priateľov a rodiny.

Postavy

Lou Calabreseová– slávna spisovateľka/scenáristka, ktorá sa nedopatrením ocitne v helikoptére, ktorá havaruje. S ním. S najväčším idolom Hollywoodu, miliónovým hercom a lámačom ženských sŕdc. Lou zo všetkých ľudí na svete najviac neznáša práve tohto namysleného herca. A dôvod prečo tomu tak je, je rovnako pritiahnutý za vlasy ako to, prečo sú Jack s Lou momentálne bez partnerov. Lou si nemôžete neobľúbiť. Na Lou môžete počas knihy nadávať koľko chcete, ale stále ju budete obdivovať. Lou ako sestra štyroch bratov, z ktorých sú všetci policajti, nemala príliš na výber medzi stavaním domčekov pre bárbiny a súrodeneckými bitkami o ovládač od televízora, preto spoľahlivo odoláva šarmu Jacka Townsenda. No nie na dlho. Po celý čas, čo sa budú snažiť prežiť mrazivú Alijašku, najviac zo všetkého budete dychtiť práve po slovných ťahaniciach Lou a Jacka.

Jack Townsend je typický chlap. A ku všetkému aj herec. Vražedná kombinácia. Jack je ten typ hrdinu, ktorý vám poriadne zamotá hlavu. Jeho uvažovanie je tak primitívne, až vám to po čase príde úplne prirodzené a budete dychtiť po ďalších scénach, kde si budú s Lou vo vlasoch. Jack si uvedomuje ako pôsobí na ostatné ženy, preto mu nejde do hlavy, prečo Lou neplače blahom z toho, že stroskotala na pustej Alijaške práve s ním. Jack sa počas knihy viac krát predvedie a na konci ukáže toho skrytého romantika a muža, ktorého ste v ňom videli celý čas, len on ho v sebe spoľahlivo ukrýval. Pre naše šťastie, Jack nie je ako ostatní herci, o čom sa Lou presvedčí hneď viac krát. A práve to je na celom príbehu to najlepšie.

Zhrnutie

Kniha sa nesie v príjemnom duchu, kedy ani neskáčete od radosti zo stoličky, ani si nebúchate od nervov hlavu o stenu. Hoci sa vám môže nad niektorými pasážami zastavovať rozum, neustále si musíte hovoriť, že sa nič nedeje. Slepá vášeň rozhodne nie je brak. No nesadne každému. Pokiaľ beriete každú kapitol s nadhľadom a ignorujete niektoré nelogické situácie, môžete si knihu užiť. Ak máte radi Meg Cabotovú, ak jej štýl milujete, rozhodne nebudete ľutovať a k čítaniu vás prinúti už len samotný fakt, že to napísala vaša obľúbená autorka.
Hviezdička dolu len za to, že kniha nemá pokračovanie a o Jackovi Townsendovi viac nebudeme počuť.

Hodnotenie: ★★★★★ 

RECENZIA Nicholas Sparks: Útek do Samoty

Nicolas Sparks. Meno to veľmi známe. Nielen medzi knižnými fanúšikmi, ale aj medzi tými, ktorý radšej holdujú filmom. Posledná pieseň, Zápisník jednej lásky, A walk to remember, Drahý John, Noci v Rodanthe, The Notebook...to všetko sú názvy filmov, ktoré by nevznikli, nebyť tohto muža. Hoci sa Nicolas Sparks pohybuje na knižnej scéne už nejaký ten piatok, jeho dielo som prvý krát prečítala až nedávno.

Spracovanie

Musím povedať, že aj napriek tomu, že diela Nicolasa Sparksa sú také slávne, nikdy som po jeho knihách nijako obzvlášť netúžila. Samozrejme A walk to remember ma dokáže vždy rozplakať a pri Dear John zabudnem na všetko pri pohľade na Chaninga Tatuma v podaní toho najkrajšieho vojaka, akého som kedy videla. Ale nikdy by som nepovedala, že za takými úspešnými filmami stojí muž! Keď sa povie romantický román v prvom momente si predstavím ženu, ani nad tým nerozmýšľam. Veď už len, ktorý muž ma romantickú dušu v dnešnom svete? Musím však povedať, že Útek do samoty, ktorý som mala tú česť prečítať ma zaujal. Knihe nič nechýbalo a keď sa odpútam od vedomia, že ho napísal muž, musím s čistým svedomím povedať, že kniha ma nadchla.

Postavy

Denise – slobodná matka, ktorá žije len pre svojho štvorročného syna Kylea, ktorý trpí poruchou rozprávania. Denise to v živote nemala ľahké. A rozhodne jej to neuľahčí nehoda, ktorá sa jej prihodí. No má to jedno plus. Pri nej spozná neohrozeného dobrovoľného záchranára Taylora.

Taylor – samotár, ktorému nevyšli predchádzajúce vzťahy zo ženami, no i napriek tomu, to s nimi vie. Taylor nie je žiadna romantická duša, no nie je to ani bezmozgový svalovec. Taylor má stavebnú firmu a je to presne ten typ chlapa, ktorý by mal bývať vo veľkom dome s dvorom, psom a dvoma deťmi. No Taylor žije sám a každý vzťah, do ktorého sa pustí stroskotá. A potom spozná Denise a jej syna, ktorá mu život otočí hore nohami.

Zhrnutie

Román je pútavý, až tak, že sa od neho nebudete vedieť odtrhnúť. Postupne nám autor odhalí všetky odpovede na otázky, ktoré potrebujeme vedieť. (Hlavne tie o Taylorovi). To ako koná a preto tak koná odrazu dostane nevídaný zmysel. Kniha vás dojme, niekoľko krát a predsa stále ostane v rovine uveriteľnosti.

Musím povedať, že moja prvá skúsenosť s Nicolasom Sparksom ma nesklamala. Na tieto typy románov nemá príliš vysoké nároky, ani ich nemám toľko za sebou, preto jej ani nemám čo vytknúť.

Hodnotenie: ★★★★★

RECENZIA Ruta Sepetysová: Medzi odtieňmi sivej

V hĺbke zimy som konečne pochopil,
že vo mne spočíva nepremožiteľné leto.
(Albert Camus)

Písať recenziu na takú silnú knihu akou je táto je pre mňa naozaj ťažké. Napísať dobrú recenziu na takúto emotívnu knihu je nemožné. Obzvlášť, keď musím mať na pamäti, že udalosti, ktoré sú opisované v tejto knihe sa skutočne stali. Čítať knihu z obdobia vojny (či už prvej svetovej, alebo druhej) je vždy namáhavé. Emócie a myšlienky, ktoré sa vám preháňajú hlavou vo chvíľach, keď pohoršene, či nechápavo krútite hlavou nad krutosťou doby, sú jednoducho nepopísateľné. Nenapodobiteľné.
Táto kniha vo vás vzbudí všetky skrývané pocity, o ktorých ste nemali ani potuchy, že sa vo vás nachádzajú. Len čo pretočíte poslednú stránku knihy, neostane vo vašom vnútri nič, čo by nebolo zlomené, nešťastné, nepochopené, nelamentovalo nad osudom, ktorý postihol všetkých v tej dobe. Budete nadávať, budete preklínať všetkých v knihe a lamentovať nad nespravodlivosťou tohto sveta.
Počas čítania tejto knihy som mala chuť niekoľko krát ju zatvoriť a nikdy viac ju neotvoriť. Nebola to zvedavosť, ktorá ma donútila ju znovu chytiť do rúk. Nebol to ani pocit, že ju jednoducho nemôžem nechať rozčítanú. Bol to pocit zadosťučinenia, kedy som nemohla myslieť na nič iné, len na to, aké ťažké to Lina a jej rodina mali. A predsa sa nikdy nevzdali.
Táto kniha vás prinúti zamyslieť sa nielen nad sebou, ale hlavne nad svojim životom. Donúti vás začať si vážiť to, čo máte. A byť za to vďačný. Niekedy človek takéto „prebudenia“ zo stereotypu života potrebuje. Ako soľ, ako vodu, či vzduch. Aby si uvedomil, čo súčasná pohodlnosť, ktorú má a bez ktorej si nevie predstaviť život, stála.
To, čo sa nachádza v tejto knihe sa nedočítate, ani nenaučíte v žiadnej stredoškolskej učebnici dejepisu. Neviem či som bola jediná, ale v škole som príliš veľký pozor nedávala. Obzvlášť, keď sa jednalo o dejiny druhej svetovej vojny. O tie strašné veci, ktoré sa tam diali. Kto by už len túžil po tom počúvať o všetkých hrôzach, ktoré nacisti robili? A kto by sa ich chcel učiť? Niekde na konci knihy však pochopíte, že skrývať sa pred tým nemá zmysel. A prichytíte sa pri tom, ako budete Line a jej rodine držať palce. A niekde tam si uvedomíte, kde skutočne spočíva sila ľudského ducha.

Hodnotenie: ★★★★★

once upon a time

ich meno je Norah a Coccinelle
ich revírom sú YA knihy
zabudla som, ako to ide ďalej

Categories

Archives