RECENZIA Miroslava Varáčková: Prežila som svet

Do tejto knihy som išla s veľkým nadšením a omnoho väčšími očakávaniami. Už len tá krásna obálka človeka od prvého pohľadu nabáda k tomu, aby túto knihu vzal do rúk. Po prečítaní anotácie ju však už nebude možné pustiť ju z ruky a bude priam nemožné s ňou nedoplávať až k pokladni. Ako keď v obchode narazíte na novú sladkosť, ktorá vás zaujme, očarí a prebudí vašu zvedavosť. To sa stalo mne pri zhliadnutí tejto knihy.

Spracovanie
Autorka si vybrala skvelú tému na stvárnenie. V poslednej dobe idú dystopické romány po rebríčku úspešnosti čoraz vyššie, čo bol z jej strany naozaj výborný krok. Vytvoriť nový svet a nové pravidlá si vyžaduje veľa fantázie a predovšetkým odvahy. Nie všetkým odvážlivcom sa tento smer, ktorý si určili vydaril. Musím povedať, že v knihe mi nechýbali podrobné vyobrazenia toho, prečo je svet taký, aký práve je. Zo začiatku. Postupne som však začali vynárať odpovede a s nimi ešte viac otázok, na ktoré sme nedostávali odpovede. Do prvej polovice knihy som sa cítila stratená, neustále som otáčala stránky dúfajúc, že na nasledujúcej sa dozviem niečo, čo mi napovie. Je vo všeobecnosti známe, že čím dlhšie drží autor čitateľov v nevedomí, tým viac je do knihy "zažratý" a tým viac ho toto objavovanie začne baviť. Nehovorím, že tu autorka prestrelila, každý máme iné požiadavky a od knihy očakávame niečo iné. Vždy som mala rada knihy z post apokalyptického obdobia. O to viac ma vždy zaujímalo to, prečo je tomu tak. Kto to má na svedomí. Autorka nám neskôr ponúkne toto rozuzlenie, ktoré načrtla prakticky na začiatku, ale musím povedať, že ho poskytla dosť neskoro.

Postavy
Ela predstavovala typický prototyp dievčaťa, ktoré sa prispôsobí dobe, nech je akákoľvek. Všetko zniesla a naučila sa ako prežiť. Veľkú rolu v tom zohral jej otec, vďaka ktorému vďačí aj za svoj život. Preto sa ani nečudujem jej depresívnym náladám, ktoré sa mladá Ela snažila maskovať, ako najlepšie vedela. Nečudujem sa ani jej vzťahu k Peggy (pes), ktorý predstavoval pre ňu jediné spojenie s minulým životom. Nečudujem sa ničomu, čo ju ovplyvnilo a urobilo takou, aká je. Ela je ten charakter - plný predsudkov a spočiatku je rozhodnutá nevidieť okolo seba nič, len čiernu a bielu. Jediné, čo ma zaráža je, ako ľahko dokázala odhodiť predsudky, keď sa na scéne objavil Alex.
Alex – Dohliadač. Ten, voči ktorým má Ela toľko predsudkov. Je to predsa jeden z tých – Čistých – ktorí urobili zo sveta to, čím sa pre ostatných – Nečistých – stal peklom na zemi. Prečo by sa teda Ela mala naňho pozerať inak, aj napriek tomu, že jej zachránil život? Alex je postava, ktorú si hneď obľúbite. Silný, mladý, pekný, ochranársky typ, po ktorom túži každé dievča. No je tu ten čierny závoj, ktorý sa nad ním vznáša v podobe sivej uniformy, ktorú nosí a znaku vytetovanom na spánku. Spočiatku je záhadný Alex v Eliných očiach ten zlý. Ich vzťah sa pohybuje na tenkom ľade až do chvíle, než Ela podľahne jeho šarmu.

Zhrnutie
Krutá doba, kruté podmienky a krutosť ľudí nás celý čas držia v napätí, ako sa s tým hlavní predstavitelia popasujú. Mám rada romantiku, v knihách ju priam vyhľadávam a knihy z väčšej časti hodnotím aj podľa účasti tohto faktoru. Romantika tu bola. No na môj vkus bola rozvitá príliš skoro. Chápem Elino postavenie, jej odlúčenosť od ľudí a pocity, ktoré jej chýbali a nevedela sa s ich absenciou vyrovnať. Romantika, akú prežívali Alex s Elou mi do tej doby nie vždy sedela. Pravdepodobne som zvyknutá na iné typy kníh, v ktorých je každá strana nabitá dávkou akcie. Akcia tu bola. Boli tu aj zvraty, nové zápletky, ktoré zasahovali do deja nečakane a ozvláštnili ho. A dostávam sa ku koncu. Od posledných kapitol som čakala nejaké obrovské vyvrcholenie, rozuzlenie, veľké bum, ktoré by ma priklincovalo k prečítaním riadkom. Koniec mi naopak prišiel trochu odfláknutý, akoby len dokončoval to, čo bolo v strede knihy naznačené. Ležérne prešiel z akčného módu do pomalého, až som napokon pretočila poslednú stranu a bol koniec. A nemohla som tomu uveriť.
Kniha pre mňa nebola vyslovene sklamaním. Čítala sa skvelo, myšlienkové pochody boli opísané tak, aby ich nik nemusel čítať druhýkrát, lebo im neporozumel. Vedľajšie postavy mali všetko, čo mali mať, aby si ich človek obľúbil a poriadne sa do ich situácie vžil. Jediné mínus pre mňa predstavoval ani nie dej, ale skôr jeho vyvíjanie a následné zakončenie.

Hodnotenie: ★★★★★