Maturantka Tina má pocit, že jej život uviazol na mŕtvom bode. Pociťuje potrebu zažiť niečo nevšedné, a tak sa ocitne na koncerte punkrockovej kapely. V chalanovi, ktorý sedí za bicími, spopzná svojh bývalého suseda. Ten obracia jej svet hore nohami, vťahuje ju do víru punkovej energie a slobody, no prináša so sebou aj riziko a nebezpečenstvo. Je teda iba na Tine, či sa rozhodne stiahnuť do kúta alebo sa poddá svojmu srdcu. Bude v jej prípade platiť, že risk je zisk?

Už od chvíle, čo som túto knihu chytila do ruky, som vedela, že to nie je nič pre mňa. Väčšinou som celá nadšená zo slovenských kníh a z tých contemporary ešte viac, ale... nuž. V prvom rade však treba knihe uznať, že zachytila naše slovenské prostredie naozaj reálne a detailne, bez akýchkoľvek prikrášlení či pomýlených predstáv, čo ma dovádza k mienke, že Enja Rúčková je buď vekovej kategórie svojich postáv, alebo má veľmi dobré informácie z prvej ruky, alebo má skrátka na svoju mladosť veľmi živé spomienky. Je to jeden z dôvodov, prečo si veková kategória, na ktorú kniha mieri, určite zamiluje, pretože celé to prostredie je jej až neuveriteľne blízke. A netreba zabudnúť dodať, že je to napísané naozaj veľmi dobre a v rámci svojho žánru očakávania určite splnilo - vo mne to však až taký dobrý dojem nezanechalo.

Už po pár stranách som vedela povedať, čo sa stane na konci a akým smerom sa kniha bude vyvíjať. Nemýlila som sa, a to pri predpovedaní deja kníh bývam väčšinou mimo. Vývin ďalších udalostí bude určite aspoň nejasne samozrejmý každému, a preto je dôležité to, čím to autor okorení. To bol ten kritický moment, a práve to korenie mi nepripadalo také zaujímavé a strhujúce, aké by podľa mňa dobrá kniha mať mala. No to by až tak nevadilo, pretože kniha bola i tak pútavá v rámci normy, no hlavným kameňom úrazu pre mňa bola hlavná postava, Tina. Mala potenciál. Mohla by z nej byť postava, ktorú by som si obľúbila, no ako príbeh plynul, mimovoľne som si ju zaradila k nezáživným a nepochopiteľným hrdinkám typu istá Bella, a tie ja rozhodne nevyhľadávam. Možno som čítala až príliš veľa kníh so silnými hrdinkami a príliš som si na ne zvykla, až tak, že som zabudla, že existujú i ich presné opaky, pri ktorých máte chuť otrieskať si hlavu o stenu. Alebo o ňu otrieskať tú knihu, whatever.

Zabudnime však na Tinu. Sústreďme sa napríklad na jej vzťah s punkerom. To bol tiež jeden z vzťahov podľa šablónky istej Belly a Edwarda, až na malé odchýlky a absenciu paranormálnej zložky. Absurdné dialógy, nehynúca láska, príliš veľa fenyletylamínu. A to ma nebavilo, pretože to bolo neoriginálne, patetické, malo to na viac. V knihe niekoľkokrát v rôznych variáciách odozneli vety ako "Žeby Džony žiarlil?" alebo "Netušila, ako je možné, že má na ňu taký vplyv". Úplne to zaklincovalo "Mala by si sa ma báť, nie ma ľúbiť". Chcela som sa vyhodiť z okna, no potom som si povedala, že na mňa nejaká kniha nemôže mať taký silný vplyv (ako Džony na Tinu a opačne).

Ako kladnú stránku však hodnotím tých pár strán obetovaných domácemu násiliu. Myslím, že to bola jedna z tých pozitívnejších aspektov knihy, berúc do úvahy hlavne to, že kniha sa venovala úplne niečomu inému, a napriek tomu, že o tejto problém sa v knihe zavadilo len povrchne, rozpracovaný bol dobre.

Dvojsečným mečom bola práve tretia osoba, z ktorej bola kniha prerozprávaná. Jednak som sa kvôli tomu nedokázala tak ponoriť do Tininej postavy a možno preto mi prišla taká ťapa a taká nelogická (je však možné, že ak by to bolo napísané z jej pohľadu, bolo by to ešte horšie), no na druhú stranu sme sa dozvedeli i o myšlienkach iných postáv zároveň. Jednotlivé perspektívy však skákali jedna cez druhú a to vedelo byť mätúce... no na druhú stranu ma i potešilo, že viem viac o každej z postáv.

Risknem to s punkerom bolo napísané pekne, milo, realisticky, v norme zaujímavo, plné navzájom sa líšiacich postáv a celkovo... nebolo to také zlé, no nemôžem povedať, že by som z toho ostala nadšená, uvažujúc len a len nad tým, čo sa v knihe odohralo; nemôžem ani povedať, že by sa mi to veľmi páčilo, ale ani to, že by sa mi to výhradne nepáčilo, hoci, ako som spomínala na začiatku, nespadalo to priamo do žánru kníh, ktoré by som vyhľadávala alebo bezuzdne zbožňovala. Skrátka priemer, ktorý poteší, no nechytí presne tak, ako by ste si želali, a hoci v istých okamihoch sa mi kniha páčila, v iných to bolo presne naopak, a tak ju nemôžem radiť ku knihám, ktoré by som si rada niekedy prečítala znova.

Hodnotenie:

Debora má zvláštny dar. Dokáže vnímať ľudské myšlienky a ich emócie. Je to pre ňu trápenie, ale zároveň aj zvyk. Všetko sa zmení, keď sa so svojou tetou Billy presťahuje do iného mesta, aby tak prekonala nečakanú stratu rodičov. Čoskoro spoznáva Willa, ktorého myšlienky sú však pre ňu od určitej chvíle absolútne neprístupné.  Je tajomný a nosí so sebou desivý tieň. Ako je možné, že mu nedokáže čítať myšlienky? Po prvýkrát v živote je naozaj vystrašená, ale strach sa v nej ešte prehĺbi po tom, čo zisťuje, že Will má niečo spoločné  so záhadnými zmiznutiami a úmrtiami v meste. A možno aj so smrťou jej rodičov...

Možno nie som jediná, komu zápletka na prvé prečítanie pripomínalo Twilight - len v obrátenej verzii. Bola by chyba, ak by vás to odradilo od čítania. Čítala som Twilight a čítala som i Súboj lásky a môžem povedať, že je medzi nimi asi toľko spoločného, ako medzi Hrami o život a Zbierkou rozprávok Pavla Dobšinského. Stačí len pár slov a prídete na to, že najviac, čo majú knihy spoločné je to, že na laboratórnom cvičení z biológie obe z hrdiniek pozorujú bunkové delenie (apropo k tomu: ak moje vedomosti z cytológie nezlyhávajú, mitóza sa nepíše mytóza a meióza sa nepíše mejóza... nie, že by na tom bohvieako, ak vôbec záležalo, no vyviedlo ma to z miery a preto chcem každého uchrániť od podobne ošemetnej situácie) a to je tak všetko. Ergo, ak nechcete dať knihe šancu len kvôli tomu, že sa vám po prečítaní anotácie podobá na nejakú inú knihu, ktorú ste čítali, robíte chybu.

Čo mi ale udrelo do očí ako prvé, boli citáty z kníh Paula Coelha na začiatku každej kapitoly. Nepáčilo sa mi to. Súboj lásky som si kúpila preto, aby som si prečítala niečo o súboji lásky, nie preto, aby sa na mňa cerili Coelhove život meniace duchaplné citátiky. Nie, nemám knihy Paula Coelha veľmi v láske, hádate správne. Nemala by som nič proti citátom od rôznych autorov, ktoré by mi niečo povedali a takisto by mi neprekážalo, keby sa medzi nimi sem-tam Coelho vyskytol, veď on dokáže spod pera vysúkať niečo pekné, milióny predaných kníh sú toho dôkazom, no staviť to všetko na jedného autora mi pripadá dosť labilné. Niekoho si to môže okamžite získať, u mňa to malo opačný účinok a na čítanie ma to skôr negatívne naladilo (no to bude možno aj tým, že citáty mali s obsahom jednotlivých kapitol pramálo spoločné. Aspoň ja som nič nespozorovala. Zmysel vecí mi síce uniká často, no predsa by nezaškodilo, ak by sa o trochu viac ukázal - ak teda existuje).

Takisto ma vykoľajilo pár nezrovnalostí... priemerne inteligentný a vzdelaný človek, ktorý si vie dať dokopy dva a dva, sa dovtípi, že príbeh sa odohráva v USA. Ak už nič iné, minimálne tie doláre to prezradia a Austrália veľmi nesedela. Čo tam potom robil najnovší bestseller Dominika Dána? A knižnica, v ktorej si Debbie vyhľadávala informácie - pripadalo mi mierne nepravdepodobné, že k téme nedokáže nájsť žiadne odborné knihy, zato stredovekých spisov nájde habaďúru. Neviem, kedy sa mestské knižnice začali podobať na univerzitnú knižnicu v Oxforde. Možno je malicherné, že knihe vyčítam niečo takéto, možno som puntičkárka, no tak do oči bijúce nepresnosti moje nadšenie z čítania skrátka dokážu veľmi rýchlo schladiť.

Prezrádza sa to už v anotácii a v prológu - Debora má zvláštny dar, vie čítať myšlienky, čo je celkom zaujímavé a odlišuje ju od ostatných... tak prečo sa tomu kniha nevenuje viac? Myslím, že tak podstatnej črte, ako je čítanie myšlienok, by malo byť venovanej omnoho viac priestoru, ako len pár slov sem-tam medzi rečou... a to nebola jediná vec. Súboj lásky mi celkovo pripadal tak, akoby z konečnej verzie niekto vyhodil polovicu strán, kvôli ktorým som sa nielenže nebola schopná do príbehu tak celkom "ponoriť" asi prvú polovicu knihy a môj záujem potom striedavo opadal v jednotlivých pasážach, no zároveň som nebola schopná uveriť mnohým veciam v knihe. Z postavy, ktorá na prvý pohľad vyzerala celkom nenápadne a milo, sa stala úžasná kamarátka, okrem toho arogantná a sarkastická. O jej spoznávaní z pohľadu Debbie nepadlo ani slovo. Romantika? Falošná, pripadala mi trochu neúprimná. Objavil sa chlapec, vzplanul plameň vášne. To je až príliš jednoduché a nerozvinuté. Z jednej nočnej mory sa stal desivý sen vracajúci sa noc čo noc. Nevedela som o tom, kým to Will len tak mimochodom neprehodil v jednom z rozhovorov. Plno námetov bolo nedotiahnutých a slabých, a tak som sa len vliekla celou knihou, môj záujem o rozuzlenie príhodne vzrastal, no dielo vo mne nezanechalo nijaký dojem. Vlastne - ak nejaký zanechalo, bolo to také neurčité neuspokojenie. Odpovede na niektoré otázky síce prišli, no i tak neboli vysvetlené dosť, a tak som sa počas čítania sama seba písala prečo? prečo? prečo? a bolo to úplne zbytočné, pretože nijaké skutočné lebo, lebo, lebo neprišlo.

Ak to mám zhrnúť, táto kniha mohla byť lepšia, a ja som od nej i čakala niečo viac. Klamala by som, ak by som povedala, že ma nesklamala, pretože to tak bolo, no rozhodne od nej nechcem nikoho odrádzať. Ktovie - možno, keď si ju prečítate, váš názor bude diametrálne odlišný. A keď už nič iné - ktoré dievča by netúžilo mať doma knihu s takou obálkou? :)

Hodnotenie: ★★★★★

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo...

Alžbeta Hulová, ktorá titulom Spoveď jedného dievčaťa debutuje (a to mala v čase vydania len šestnásť rokov!), si pre svoj román vybrala až prekvapivo silný námet, ktorý sa môže zvrhnúť na skutočnú katastrofu, ak s ním zle narábate. No zvláda ju až prekvapivo dobre, a teraz nemyslím prekvapivo na to, že je to slovenská autorka, ani prekvapivo na to, že má len šestnásť rokov, no skutočne dobre. Dojímavo, ale v prvom rade so surovou úprimnosťou a stoickosťou. Nela sa neľutuje a nevenuje desiatky strán svojim zroneným duševným výlevom, ale predostiera nám svoj život so stoickým realizmom.
Začiatok knihy mi prišiel mierne rozpačitý a neostrieľaný, čo sa odrazilo hlavne na opisoch - mimovoľne som si pri nich vybavila tie, ktoré som kedysi písavala ako slohové práce do školy (apropo, moje opisy boli príšerné), no vzápätí prišla na rad už spomínaná minulosť, poprepletaná so súčasnosťou Nely, ktorá na mňa skutočne veľmi hlboko zapôsobila a nevdojak som sa musela zamyslieť nad svojim životom. Keď som knihu brala do ruky, vôbec som neočakávala, že by u mňa mohla vyvolať také pocity.

Keď nastúpil september a dej sa začal odohrávať v škole, trochu som sklesla. No samotná dejová línia sa začala rozvíjať až v tomto prostredí - v prostredí písomiek, občas protivných spolužiakov a nepríjemných učiteliek. Nela spoznáva záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami spomínaného v anotácii... som jediná, komu pri tom napadol Edward?! (Božemôj, ich meno sa aj začína na rovnaké písmeno!) A musím priznať, že v istých ohľadoch mi Edwarda aj trochu pripomínal, aspoň spočiatku... ako sa však stránky míňali, vyhodila som si z hlavy Twilight aj akékoľvek iné knihy a plne som sa sústredila už len na túto konkrétnu.

Ááá, s tými míňajúcimi sa stránkami, nastúpil trojuholník. Úprimne povedané, nepripadal mi taký otravný, ako v niektorých iných knihách, kde hlavné hrdinky zádumčivo rozmýšľajú nad tým, či si majú vybrať dokonalého pána X, alebo pána Y, ktorý je predsa rovnako dokonalý! Nie, aj v tomto ohľade mi kniha pripadala omnoho bližšie skutočnosti. To je ďalšia vec, ktorá sa mi na nej páčila - to, ako mi celá tá atmosféra bola blízko, keďže sa to všetko odohrávalo na Slovensku. S čistým svedomím povedať, že táto kniha je milo osviežujúca a čisto slovenská, čo jej pre mňa len pridáva na hodnote, rovnako ako rovnako zaujímavé vedľajšie charaktery, žijúce svoj rovnako zaujímavý vedľajší život popri hlavnej hrdinke, na čo autori párkrát v zápale písania zabudnú.

Čo by som ale trochu vytkla, je koniec. Posledné stránky knihy boli nabité rýchlym spádom udalostí, a keď potom prišiel záver... všetko bolo príliš jasné, príliš šťastné, príliš narýchlo spackané. Nemám nič proti šťastným dokoncom (veď sú takmer všade), znesiem aj príliš idealistické, za aký by sa dal považovať tento, no len vtedy, ak sú podané dobre a to mi tak v tomto prípade nepripadalo, dokonca to až vyzeralo, akoby autorku k tomu koncu prinútil niekto z vydavateľstva, aby neboli čitatelia sklamaní (buď to, alebo opäť pracuje moja príliš bujará fantázia). Ale hoci moje celkové hodnotenie knihy koncom mierne pokleslo, i tak ju za stratu času hodnotiť nemôžem.

Alžbetu Hulovú po tejto knihe považujem za celkom sľubný knižný objav (Slovenský spisovateľ sa neprerátal, keď ju vyhlásil ich objavom roka) a myslím, že z jej pera by ešte mohlo vzísť veľa skvelých kníh. Ak táto píše ako šestnásťročná (akosi často tu skloňujem jej vek... nepomôžem si), keď trochu literárne, štýlovo, umelecky, spisovateľsky aj hocijak inak ako sa len dá vyzrie, jej knihy by mohli byť naozaj skvostami na slovenskej knižnej scéne a čo sa slovenskej YA knižnej scény, za skvost považujem i Spoveď jedného dievčaťa.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Do tejto knihy som išla s veľkým nadšením a omnoho väčšími očakávaniami. Už len tá krásna obálka človeka od prvého pohľadu nabáda k tomu, aby túto knihu vzal do rúk. Po prečítaní anotácie ju však už nebude možné pustiť ju z ruky a bude priam nemožné s ňou nedoplávať až k pokladni. Ako keď v obchode narazíte na novú sladkosť, ktorá vás zaujme, očarí a prebudí vašu zvedavosť. To sa stalo mne pri zhliadnutí tejto knihy.

Spracovanie
Autorka si vybrala skvelú tému na stvárnenie. V poslednej dobe idú dystopické romány po rebríčku úspešnosti čoraz vyššie, čo bol z jej strany naozaj výborný krok. Vytvoriť nový svet a nové pravidlá si vyžaduje veľa fantázie a predovšetkým odvahy. Nie všetkým odvážlivcom sa tento smer, ktorý si určili vydaril. Musím povedať, že v knihe mi nechýbali podrobné vyobrazenia toho, prečo je svet taký, aký práve je. Zo začiatku. Postupne som však začali vynárať odpovede a s nimi ešte viac otázok, na ktoré sme nedostávali odpovede. Do prvej polovice knihy som sa cítila stratená, neustále som otáčala stránky dúfajúc, že na nasledujúcej sa dozviem niečo, čo mi napovie. Je vo všeobecnosti známe, že čím dlhšie drží autor čitateľov v nevedomí, tým viac je do knihy "zažratý" a tým viac ho toto objavovanie začne baviť. Nehovorím, že tu autorka prestrelila, každý máme iné požiadavky a od knihy očakávame niečo iné. Vždy som mala rada knihy z post apokalyptického obdobia. O to viac ma vždy zaujímalo to, prečo je tomu tak. Kto to má na svedomí. Autorka nám neskôr ponúkne toto rozuzlenie, ktoré načrtla prakticky na začiatku, ale musím povedať, že ho poskytla dosť neskoro.

Postavy
Ela predstavovala typický prototyp dievčaťa, ktoré sa prispôsobí dobe, nech je akákoľvek. Všetko zniesla a naučila sa ako prežiť. Veľkú rolu v tom zohral jej otec, vďaka ktorému vďačí aj za svoj život. Preto sa ani nečudujem jej depresívnym náladám, ktoré sa mladá Ela snažila maskovať, ako najlepšie vedela. Nečudujem sa ani jej vzťahu k Peggy (pes), ktorý predstavoval pre ňu jediné spojenie s minulým životom. Nečudujem sa ničomu, čo ju ovplyvnilo a urobilo takou, aká je. Ela je ten charakter - plný predsudkov a spočiatku je rozhodnutá nevidieť okolo seba nič, len čiernu a bielu. Jediné, čo ma zaráža je, ako ľahko dokázala odhodiť predsudky, keď sa na scéne objavil Alex.
Alex – Dohliadač. Ten, voči ktorým má Ela toľko predsudkov. Je to predsa jeden z tých – Čistých – ktorí urobili zo sveta to, čím sa pre ostatných – Nečistých – stal peklom na zemi. Prečo by sa teda Ela mala naňho pozerať inak, aj napriek tomu, že jej zachránil život? Alex je postava, ktorú si hneď obľúbite. Silný, mladý, pekný, ochranársky typ, po ktorom túži každé dievča. No je tu ten čierny závoj, ktorý sa nad ním vznáša v podobe sivej uniformy, ktorú nosí a znaku vytetovanom na spánku. Spočiatku je záhadný Alex v Eliných očiach ten zlý. Ich vzťah sa pohybuje na tenkom ľade až do chvíle, než Ela podľahne jeho šarmu.

Zhrnutie
Krutá doba, kruté podmienky a krutosť ľudí nás celý čas držia v napätí, ako sa s tým hlavní predstavitelia popasujú. Mám rada romantiku, v knihách ju priam vyhľadávam a knihy z väčšej časti hodnotím aj podľa účasti tohto faktoru. Romantika tu bola. No na môj vkus bola rozvitá príliš skoro. Chápem Elino postavenie, jej odlúčenosť od ľudí a pocity, ktoré jej chýbali a nevedela sa s ich absenciou vyrovnať. Romantika, akú prežívali Alex s Elou mi do tej doby nie vždy sedela. Pravdepodobne som zvyknutá na iné typy kníh, v ktorých je každá strana nabitá dávkou akcie. Akcia tu bola. Boli tu aj zvraty, nové zápletky, ktoré zasahovali do deja nečakane a ozvláštnili ho. A dostávam sa ku koncu. Od posledných kapitol som čakala nejaké obrovské vyvrcholenie, rozuzlenie, veľké bum, ktoré by ma priklincovalo k prečítaním riadkom. Koniec mi naopak prišiel trochu odfláknutý, akoby len dokončoval to, čo bolo v strede knihy naznačené. Ležérne prešiel z akčného módu do pomalého, až som napokon pretočila poslednú stranu a bol koniec. A nemohla som tomu uveriť.
Kniha pre mňa nebola vyslovene sklamaním. Čítala sa skvelo, myšlienkové pochody boli opísané tak, aby ich nik nemusel čítať druhýkrát, lebo im neporozumel. Vedľajšie postavy mali všetko, čo mali mať, aby si ich človek obľúbil a poriadne sa do ich situácie vžil. Jediné mínus pre mňa predstavoval ani nie dej, ale skôr jeho vyvíjanie a následné zakončenie.

Hodnotenie: ★★★★★