Každý má v živote svoje ťažké obdobia a osemnásťročná Bria Sandoval si práve prechádza tým svojim. Cez leto pred nástupom na vysokú školu sa preto prihlási na zájazd po strednej Amerike.  Jej plány o lete plnom obdivovania mayských ruín, nezávislosti a nezáväzných známostí sú však veľmi rýchlo zmarené, keď sa ocitne v skupine nezaujatých štyridsiatnikov a vo dvojici s vášnivou zberateľkou korálok. A tak keď ju náhoda dá dokopy so súrodeneckou dvojicou Rowana a Starling, spraví niečo, čím prekvapí samu seba - dá košom zájazdovej skupine a vydá sa preskúmať strednú Ameriku s ruksakom na chrbte.

Čo je na Wanderlove najočarujúcejšie, je prostredie, do ktorého je kniha zasadená. Pozadie knižných príbehov má tendenciu po čase zachádzať do stereotypov - dystopická ponurosť, fantastická dávka temnoty... určite by ste sami vedeli vymenovať ďalšie. Wanderlove sa vyhýba všetkým z týchto šablóniek tým, že je zasadená do prostredia neustále sa meniaceho, exotickejšieho, pre väčšinu čitateľov neznámeho. A v tomto prípade nejde len o výmysly nejakej za počítačom sediacej spisovateľky, ktorá si informácie o tomto kúte sveta tak nanajvýš vygúglila (i to je pre pár amerických indivíduí prílišná námaha) - to, o čom Kristen Hubbard píše, skutočne zažila. Sama strávila niekoľko rokov na cestách po celom svete a pri písaní vychádzala z vlastnej skúsenosti - čo je na knihe poznať. Pre zanietených cestovateľov (hoci len pasívnych!) je preto Wanderlove niečo ako povinná literatúra.

A táto kniha by rozhodne mala patriť i do kapsičky každého, kto sa považuje za nadšenca umenia v akejkoľvek forme, pretože kedykoľvek na Wanderlove myslím, jeden atribút, ktorým ju môžem charakterizovať, mi napadá pred všetkými ostatnými - umelecká, a hoci je moja slovná zásoba pomerne široká, nemyslím, že by som ju dokázala opísať lepšie. Bria je umelec a kedysi milovala kresliť, dokonca bola prijatá na prestížnu umeleckú školu. Napriek tomu, že na začiatku svojich prázdnin sa sťažka vie prinútiť, aby do ruky vôbec vzala ceruzku, kniha je obohatená o ilustrácie, ktorých autorkou je taktiež Kristen. A hoci sa Bria v podstate neustále presúva z miesta na miesto, ak hľadáte v knihe dynamiku, toto nie je nič pre vás. Dej sa odvíja skôr pomaly a je pretkávaný niekedy až nečakane hlbokými myšlienkami, nad ktorými som sa minimálne ja nezriedka pozastavila. Celkovo je Wanderlove skôr o myšlienkach než o akcii, čo môže síce niekto považovať za mínusový bod, no ja som to uvítala s otvorenou náručou. Raz za čas hádam každý uprednostní niečo hĺbavejšie (no v tomto prípade prudko čitateľné, nemýliť si s hĺbavosťou povinného čítania!) pred plochými akčnými scénami.

Hodnotenie: ★★★★★

Jedna z kníh, pri ktorých ste Googlu vďační za funkciu automatického dokončovania. No práve ten názov (ktorý je tak dlhý, až si myslím, že by to malo byť zakázané), je jednou z vecí, ktorá dokáže mimo obálky zaujať, a dokázala by som vymenovať tisíce (som fanúšikom hyperbol) príkladov, kedy i tieto dva faktory smrteľne (veď vravím) zavádzali. A tak sa Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad (a.k.a. prinášam ďalšiu možnosť využitia CTRL+C a CTRL+V okrem nezáživných stredoškolských projektov) javí ako rozkošný romantický príbeh, ktorý by ste odignorovali, keby tá obálka nebola taká pekná. Musím vás však sklamať, pretože tentoraz sa pod fasádou skrýva omnoho (ak je to vhodné, môžete taktiež považovať za hyperbolu, no myslím, že v tejto zátvorke až tak nepreháňam) viac.

Hayley chýbali asi štyri minúty na to, aby stihla lietadlo do Londýna na otcovu svadbu so ženou, ku ktorej si nevie a asi ani nechce nájsť cestu. Navyše na rozdiel od všetkých tých výhovoriek, ktorými sa z tejto udalosti chcela vyvliecť, toto ani nespravila naschvál. Štyri minúty... v podstate je to celkom krátka doba. Neočakávali by ste, že dokáže váš život tak zmeniť. Rovnako, ako by ste neočakávali, že taká nenápadná kniha, akou je táto, vo vás dokáže vyvolať toľko emócií.

Kniha, prirodzene, nesklamáva absenciou elementu, ktorou predáva: dievča stretne chlapca a ich stretnutie vyvolá asi takú reakciu, akú nájdete vo všetkých romantických knihách. Trúfam si však tvrdiť, že trochu klame názvom - už len spomenutie lásky na prvý pohľad u mňa totiž vyvoláva krútenie očami a očakávanie jednoduchého, naivného príbehu. No to, čo som dostala, bolo komplikovanejšie a realistickejšie. Povedať, že táto kniha je o tom, ako Hayley na letisku stretne Olivera a nasledujúcich dvadsaťštyri hodín sa na seba zamilovane pozerajú, by zavádzalo. Iste, kniha je o láske, no nie o takej, s ktorou sa stretávame výsostne na stránkach kníh. Viac než tým sa kniha zaoberá láskou spozorovateľnou v každodennom živote, ak len dávate pozor - nechápeme ju, a predsa proti nej nič nezmôžeme; témou, ktorá je minimálne pre mňa omnoho zaujímavejšia než vykonštruované vzťahy medzi dvoma straaašne sexy hrdinami (čo si budeme o súčasnej YA nahovárať).

Kvôli mnohým rozporuplným recenziám som spočiatku ku knihe pristupovala dosť negatívne, no akonáhle sa moja prazvláštna myseľ dostala ku informácii, že Jennifer E. Smithová vyštudovala kreatívne písanie University of St. Andrews, išlo to so mnou dolu vodou. Na jej písaní sa to určite podpísalo - Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad (mala by som zaviesť do používania skratku a celý svet by sa mi poďakoval) je napísaná citlivo, emotívne a hoci som bola na začiatku presvedčená, že kniha ako takáto sa mi predsa nemôže páčiť, a už vôbec nie tak veľmi, ako sa mi páčila, stal sa presný opak a hoci som túto rozmerovo drobnú knižku "zhltla" za pár hodín, pozitívne dojmy vo mne doznievali ešte dlho potom. A verte mi, mne sa to tak často nestáva.

Hodnotenie: ★★★★★

Prvý máj roku Pána 2012 bol pre fanúšikov ságy o siedmich kráľovstvách dňom D. Konečne sa po takmer troch rokoch dočkali tretej časti, mapujúcej osud kráľovnej Bitterblue. A ja som, samozrejme, patrila k nim, hoci som čakala maximálne na doručenie balíčka z BookDepository, keďže s mojou typickou oneskorenosťou som sa dostala vôbec k Výnimočnej sotva mesiac pred vydaním Bitterblue. Moju radosť to však nijako nezmenšilo (práve naopak), a tak, keď som knihu prvýkrát chytila do ruky, bola som šťastná asi ako blcha parazitujúca na kólii dlhosrstej.

No zanechajme  môj entuziazmus a prejdime priamo ku knihe. Bitterblue – to je postava, ktorá na seba strhla dosť veľa pozornosti už v prvej knihe série. Po tridsaťpäťročnej tyranii kráľa Lecka je práve na jej pleciach opäť postaviť Monseu na nohy. A hoci Leck je už dávno mŕtvy, jeho tieň sa ešte stále vznáša po celom kráľovstve, akoby sa hmla jeho nadania ešte celkom nezdvihla z myslí ľudí, ktorým panoval tak zvráteným spôsobom...

Myslím, že Kristin Cashore si vybrala skvele, keď sa rozhodla napísať knihu o Bitterblue, na ktorú je od prvej knihy zvedavý určite takmer každý. Ešte pred čítaním ma však nadchlo grafické spracovanie knihy, a tým nenarážam jedine na obálku (moje kľúče mi teraz pripadajú také nudné), ktorá je, samozrejme, krásna i sama o sebe. Síce mi chvíľu trvalo, kým som prišla na to, že to oko v krúžku na kľúče tam nie je len tak izolovane a odveci, no je súčasťou Bitterbluinej tváre. (Ale prišla som na to, bod pre mňa!) Vo vnútri vás totižto čakajú ilustrácie, pri každej časti knihy, ktoré budete vedieť plne oceniť až keď budete poznať, aký je ich skutočný význam, čo vypláva najavo vo vhodný čas; a okrem nich vzadu čakajú i doplňujúce ilustrácie. Mne neostáva nič iné, len sa skloniť pred ilustrátorom, pretože odviedol skutočne dobrú prácu.

Ako náhle sa začítate, Kristin Cashore vás predsvedčí, že na tejto knihe sa dá obdivovať omnoho viac, než len ilustrácie. Strhuje už samotným prológom – ten bol jednou z mojich obľúbených častí i v predošlom diely a tentoraz to nebolo nijako inak –, v ktorom sa približujeme k Bitterbluinmu detstvu, vysoko ovplyvnenému Leckom. Ak vás kedykoľvek zaujímalo, ako vyzerali jej rané roky, tu to máte, v jednej z najsilnejších, najemotívnejších a najlepších častiach knihy vôbec.

A zvyšok ani najmenej nezaostáva. Konečne (!) sa dočkávame Katsy a Poa, postáv, s ktorými sme sa zoznámili už vo Výnimočnej, no i množstve iných a nových, ktoré uviedla už samotná Bitterblue. Práve postavy sú jednou z mojich najobľúbenejších častí knihy. Je ich neskutočne veľa, a to nepreháňam. No každá z nich zohráva v príbehu svoju úlohu, či už väčšiu alebo menšiu, každá z nich je rovnako dôležitá a všetky vedľajšie postavy mi k príbehu proste neodmysliteľne prirástli; akoby bola Bitterblue kniha o každej jednej z nich, toľko priestoru dostali. V mnohých knihách neviem o hlavných hrdinoch toľko, ako viem o vedľajších charakteroch z Bitterblue. A tie nadania! Na stránkach sa vyskytla neobyčajne vysoká koncentrácia odlišne sfarbených očí. Výsledkom sú Výnimoční, ktorým by som ich schopnosti veľmi rada ukradla.

V prípade, že by sa niekto obával, či si i Bitterblue nájde svoju druhú polovičku (neznášam toto slovné spojenie, len tak medzi rečou), nemusíte sa obávať. Vzťah Bitterblue bol jednou z... najšpecifickejších (ak to tak smiem pomenovať) romancí, o akých som kedy čítala a ktorá ma, prirodzene, úplne dostala. Pri istej koncovej scéne som sa takmer rozplakala. Bola neuveriteľne krásna a úplne vystihujúca. Pre mňa ďalšia z najpôsobivejších a najlepších okamihov celej knihy.

Očakávania od Bitterblue boli nesmierne vysoké a neviem, ako pre ostatných, no mňa vôbec nesklamala. Vyvolala u mňa rovnako silné pocity, ako predchádzajúce - a myslím, že tentoraz som sa dokonca smiala viac, než pri Výnimočnej a Ohnivej, hoci príležitostí naozaj tak veľa nebolo. Ergo, knihu hodnotím ako maximálne uspokojujúcu, inteligentnú a sofistikovanú spôsobom typickým jedine pre Kristin Cashore. A na záver si ešte neodpustím fotografie občerstvenia, ktorým v istom kníhkupectve pohostili Kristin na jej Bitterblue turné:

(z oficiálneho blogu kristincashore.blogspot.com)

Hodnotenie: 

Veľa kníh s anjelskou tematikou som síce nečítala (a kto čítal článok u  Luu, ten vie, že výber vlastne ani nie je taký veľký, ako by sa mohlo zdať), no i to mi stačilo na to, aby som si o nich vedela vytvoriť aspoň akú-takú mienku, a poviem vám, nie vždy sa chce spisovateľom držať všeobecnej mienky o anjeloch. A tak sa stalo, že okrídlené tvory sa v teenegerskej literatúre pokrivili a zdeformovali tak, že by sme ich pravú podobu identifikovali len ťažko.

Alexandra Adornetto sa však od týchto príbehov odlišuje hneď v niekoľkých veciach. Záblesk začína (relatívne) nekonvenčne už od prvej stránky, na ktorej sa vo fiktívnom mestečku Venus Cove zjavujú traja anjeli, poverení úlohou rozširovať vieru a dobro na tomto pomerne drobnom poli pôsobnosti. Dvaja z nich sú už takpovediac veteráni - archanjel Gabriel a serafínka Ivy. Misia však bola nariadená i sedemnásťročnej Bethany (v anjelskom ponímaní času sotva batoľa,  no na YA knihu je jej vek viac než vhodný), ktorej puto k ľuďom je silnejšie, než je obvyklé a pre jej súkmeňovcov i pochopiteľné. A kým prví dvaja spomínaní majú na zreteli jedine svoj cieľ - prinavrátiť obyvateľom mestečka do srdca dobro a starosť o blížnych -, Bethany po rozume behá len zdanlivo nedosiahnuteľný spolužiak Xavier Woods s tragickou minulosťou (táto veta vyznela horšie a viac klišé, než to v skutočnosti je).

Z príbehu nám teda odpadáva nebezpečné pátranie, aké tajomstvo v skutočnosti ten krásny chlapec  od vedľa skrýva. V Záblesku objektom hrdinkinho záujmu nie je ani vlkolak, ani upír, ani padlý anjel, ani Superman, ale obyčajný človek - bremeno nadprirodzenej bytosti nesie na pleciach ona sama. A čo je ešte prekvapivejšie je to, že anjeli, ako sú v Záblesku opisovaní, majú k padlým naozaj veľmi ďaleko (hoci...). Ich úlohou je rozširovať lásku a vieru a sláviť svojim životom Boha... ich život je priamo viazaný s kresťanstvom a konzervatívnymi hodnotami, skloňovanými pomerne často, teda presne tak, ako sme si mysleli, kým sme nezačali čítať literatúru pre mladých dospelých.

Presne toto hodnotím ako najlepšiu vec na Záblesku, všetky tie priame prepojenia s Bibliou, nebom, peklom, kostolmi a podobne. Hlavne menovanie členov rady bolo pre mňa ako balzam na dušu. Vravela som si, toto tu chýbalo! V anjelskej knižnej sfére je paradoxne práve tento aspekt vánkom čerstvého vzduchu. Možno práve preto som už po pár stranách vedela, či aspoň tušila, že Záblesk bude mojou najobľúbenejšiou anjelskou knihou/sériou. Nie je síce dokonalý a niekto by mohol povedať, že i nudný, nakoľko si viem predstaviť, že pre niekoho môže byť príbeh vo viacerých častiach nezaujímavý, no ja som ho tak nevnímala. Zhltla som ho za pár hodín, čítanie som si užila a teraz nemôžem povedať nič iné, než že kniha sa mi zdala roztomilá. To je presne to slovo, ktoré Záblesk vystihuje, ako lásku či stredoškolský život, ktorý je nám predostieraný očami niekoho, kto o niečom takom nikdy nechyroval, nadšeným z každej maličkosti.
Najväčšiu zásluhu na tejto roztomilosti má zrejme fakt, že príbeh nám rozpráva Bethany, v nebi sprevádzajúca na druhý svet duše detí, fascinovaná láskou a potajomky sa túžiaca zaľúbiť už pred tým, než prišla do Venus Cove, no zároveň si uvedomujúca, že je pre ňu prvoradejšie plniť si svoje poslanie. A skutočne sa chvíľu snaží, no - má predsa sedemnásť, a keď spozná Xaviera (milujem to meno. Nie je dokonalé?), rýchlo všetky pravidlá, ktoré jej boli vštepované, zahodí za hlavu.
A láska Xaviera a Bethany bola presne taká, aká sa dá očakávať od knihy onoho žánru... sladká, okázalá, v istom zmysle staromódna a atypická. Z každej stránky priam kričalo, že to nie je kniha pre cynikov, hľadajúcich verný obraz reality, ktorá dokáže uštedriť tvrdé podpásovky (hoci, neviem si predstaviť, že by niekto taký vôbec čítal knihu o anjeloch), no že na druhú stranu poteší tých, ktorí buď naivné romance vyhľadávajú, alebo nimi z času na čas neohrdnú. Ak patríte k tej druhej skupine, tak vám Záblesk vrelo odporúčam. Je to taká kniha, pri ktorej nemusíte rozmýšľať, len sa prihlúplo usmievať a potláčať citoslovec jéééj. Navyše sa pri čítaní nemusíte obávať srdcovej príhody, pretože dej je, až na výnimky, skôr predvídateľne ospalý a idylický, než akčný a plný náhlych zvratov. To nie je výčitka - vlastne som s tým celkom spokojná.
V podstate sa celá kniha držala v jednej rovine a na konci sa nie neobvykle nakumulovalo trochu viac akcie a pochmúrnosti. Čo by to predsa bolo za knihu presiaknutú dobrom a láskou, ak by sa v nej neobjavila i trocha temnoty, proti ktorej treba bojovať? Síce bola v porovnaní s ostatným rozvedená len málo a pre mňa nedostatočne, čo ma mierne sklamalo, i tak ostáva ostáva Záblesk jednou z najmilších kníh, aké som za poslednú dobu čítala a hoci si myslím, že by pokračovanie už ani nepotreboval, napriek tomu sa teším na to, čo si Alexandra Adornetto (spomínala som, že v čase vydania mala len osemnásť rokov? Onedlho začnú vydávať knihy batoľatá, raz príde na moje slová a potom uvidíte!) vymyslela na zvyšné dve knihy trilógie - tretia časť Heaven vychádza v origináli v auguste tohto roku a druhé pokračovanie, so slovenským titulom Záhrobie, je aktuálne čerstvou novinkou vydavateľstva Ikar.

Hodnotenie:

Maturantka Tina má pocit, že jej život uviazol na mŕtvom bode. Pociťuje potrebu zažiť niečo nevšedné, a tak sa ocitne na koncerte punkrockovej kapely. V chalanovi, ktorý sedí za bicími, spopzná svojh bývalého suseda. Ten obracia jej svet hore nohami, vťahuje ju do víru punkovej energie a slobody, no prináša so sebou aj riziko a nebezpečenstvo. Je teda iba na Tine, či sa rozhodne stiahnuť do kúta alebo sa poddá svojmu srdcu. Bude v jej prípade platiť, že risk je zisk?

Už od chvíle, čo som túto knihu chytila do ruky, som vedela, že to nie je nič pre mňa. Väčšinou som celá nadšená zo slovenských kníh a z tých contemporary ešte viac, ale... nuž. V prvom rade však treba knihe uznať, že zachytila naše slovenské prostredie naozaj reálne a detailne, bez akýchkoľvek prikrášlení či pomýlených predstáv, čo ma dovádza k mienke, že Enja Rúčková je buď vekovej kategórie svojich postáv, alebo má veľmi dobré informácie z prvej ruky, alebo má skrátka na svoju mladosť veľmi živé spomienky. Je to jeden z dôvodov, prečo si veková kategória, na ktorú kniha mieri, určite zamiluje, pretože celé to prostredie je jej až neuveriteľne blízke. A netreba zabudnúť dodať, že je to napísané naozaj veľmi dobre a v rámci svojho žánru očakávania určite splnilo - vo mne to však až taký dobrý dojem nezanechalo.

Už po pár stranách som vedela povedať, čo sa stane na konci a akým smerom sa kniha bude vyvíjať. Nemýlila som sa, a to pri predpovedaní deja kníh bývam väčšinou mimo. Vývin ďalších udalostí bude určite aspoň nejasne samozrejmý každému, a preto je dôležité to, čím to autor okorení. To bol ten kritický moment, a práve to korenie mi nepripadalo také zaujímavé a strhujúce, aké by podľa mňa dobrá kniha mať mala. No to by až tak nevadilo, pretože kniha bola i tak pútavá v rámci normy, no hlavným kameňom úrazu pre mňa bola hlavná postava, Tina. Mala potenciál. Mohla by z nej byť postava, ktorú by som si obľúbila, no ako príbeh plynul, mimovoľne som si ju zaradila k nezáživným a nepochopiteľným hrdinkám typu istá Bella, a tie ja rozhodne nevyhľadávam. Možno som čítala až príliš veľa kníh so silnými hrdinkami a príliš som si na ne zvykla, až tak, že som zabudla, že existujú i ich presné opaky, pri ktorých máte chuť otrieskať si hlavu o stenu. Alebo o ňu otrieskať tú knihu, whatever.

Zabudnime však na Tinu. Sústreďme sa napríklad na jej vzťah s punkerom. To bol tiež jeden z vzťahov podľa šablónky istej Belly a Edwarda, až na malé odchýlky a absenciu paranormálnej zložky. Absurdné dialógy, nehynúca láska, príliš veľa fenyletylamínu. A to ma nebavilo, pretože to bolo neoriginálne, patetické, malo to na viac. V knihe niekoľkokrát v rôznych variáciách odozneli vety ako "Žeby Džony žiarlil?" alebo "Netušila, ako je možné, že má na ňu taký vplyv". Úplne to zaklincovalo "Mala by si sa ma báť, nie ma ľúbiť". Chcela som sa vyhodiť z okna, no potom som si povedala, že na mňa nejaká kniha nemôže mať taký silný vplyv (ako Džony na Tinu a opačne).

Ako kladnú stránku však hodnotím tých pár strán obetovaných domácemu násiliu. Myslím, že to bola jedna z tých pozitívnejších aspektov knihy, berúc do úvahy hlavne to, že kniha sa venovala úplne niečomu inému, a napriek tomu, že o tejto problém sa v knihe zavadilo len povrchne, rozpracovaný bol dobre.

Dvojsečným mečom bola práve tretia osoba, z ktorej bola kniha prerozprávaná. Jednak som sa kvôli tomu nedokázala tak ponoriť do Tininej postavy a možno preto mi prišla taká ťapa a taká nelogická (je však možné, že ak by to bolo napísané z jej pohľadu, bolo by to ešte horšie), no na druhú stranu sme sa dozvedeli i o myšlienkach iných postáv zároveň. Jednotlivé perspektívy však skákali jedna cez druhú a to vedelo byť mätúce... no na druhú stranu ma i potešilo, že viem viac o každej z postáv.

Risknem to s punkerom bolo napísané pekne, milo, realisticky, v norme zaujímavo, plné navzájom sa líšiacich postáv a celkovo... nebolo to také zlé, no nemôžem povedať, že by som z toho ostala nadšená, uvažujúc len a len nad tým, čo sa v knihe odohralo; nemôžem ani povedať, že by sa mi to veľmi páčilo, ale ani to, že by sa mi to výhradne nepáčilo, hoci, ako som spomínala na začiatku, nespadalo to priamo do žánru kníh, ktoré by som vyhľadávala alebo bezuzdne zbožňovala. Skrátka priemer, ktorý poteší, no nechytí presne tak, ako by ste si želali, a hoci v istých okamihoch sa mi kniha páčila, v iných to bolo presne naopak, a tak ju nemôžem radiť ku knihám, ktoré by som si rada niekedy prečítala znova.

Hodnotenie:

Nezapierajte, určite už každý z vás videl nejakú telenovelu. Či už z vlastného popudu, alebo ste tej mánii prepadli, keď vás počas leta strážila babka. A aj keby nie, určite viete, že zápletky v telenovelách vedia byť absurdné a až šialene nereálne. A ak si dobre spomínam, nie až tak zriedkavo sa v nich objavuje jeden motív - jedna z postáv si v šatníku vystavala oltárik so sviečkami (zapálenými 24/7! V skrini!) a fotkou toho-ktorého jej milovaného (alebo zosnulého?).

Po dočítaní Výnimočnej som nemala ďaleko k tomu, aby som si v skrini spravila rovnaký oltár, venovaný Kristin Cashore. No a čo, že by som si podpálila všetko oblečenie. Ak kvôli tomu do tla nevyhorel žiadny dom v telenovelách, nemôže sa to stať ani mne. Len akési zvyšky zdravého rozumu, o ktorých som ani netušila, že ich ešte mám zachované, mi niečo také spraviť zakázali. Lenže potom prišla Ohnivá a pre mňa už nie je žiadnej záchrany. Naveky ostanem šialene zamilovaná do nej, do jej postáv, myšlienok, deja a všetkého iného, čo sa na knihách dá obdivovať... a tiež do všetkých ostatných kníh Kristin Cashorovej. A sviečky, ktoré neuveriteľne prefíkane skryjem vo svojej skrini budú horieť večne (až kým ich neobjaví José, Ferdinando alebo Romualdo).

A teraz už vážne... Ohnivá je neuveriteľná kniha. Neuveriteľne, dych vyrážajúco dobrá, ak mám byť presná. Nesie sa v rovnakej stredovekej atmosfére, ako Výnimočná, za siedmimi kráľovstvami (áno, za siedmimi kráľovstvami! Naozaj tam ešte niečo je!), zasadená o pár rokov pred dejom prvej knihy (takže žiadna Katsa ani Po, bohužiaľ... smútok vás však rýchlo prejde, lebo postavy Ohnivej sú rovnako zamilovaniahodné ako postavy jej predchodkyne) s celkom novými postavami (teda... až na jednu. Nebudem prezrádzať viac, no všetkým, čo čítali Výnimočnú, padne sánka už pri prológu a ak sú vaše fyziologické reakcie podobné mojim, ešte chvíľu po jeho dočítaní sa nebudete vedieť pozviechať). Navyše som zistila, že Kristin Cashore má jednu úžasnú vlasnosť. Stačia jej obyčajné slová na to, aby dokázala vyvolať emócie rovnako silné, ako niečo, čo vidíte na vlastné oči, naštartuje vašu fantáziu neuveriteľným spôsobom, akým sa to u mňa nepodarilo ešte žiadnemu inému autorovi. Dokáže šokovať, ohúriť, a zlomiť vám srdce tak, až máte pocit, že sa už nikdy nedáte dohromady. Pretože, a to by ste mali vedieť, ak sa so svojimi postavami nehrala už v prvej knihe, v tejto je vyslovene krutá, tvrdá, vyráža dych. Nie som si istá, či jej budem vedieť niektoré veci odpustiť, no zároveň ku knihe neodmysliteľne patria. Predostierané sú nám vlasnosti o nič odlišnejšie v ňou vymyslenom svete, než v tom našom. Láska a neha, no i nepredstaviteľná krutosť, v ešte väčšom rozsahu, než v prvej knihe. Ak i máte útlocitný žalúdok, nepocítite to, pretože to všetko je vyvažované jemnosťou a vľúdnosťou, ktorej bude stačiť len pár sekúnd na to, aby dobyli vaše srdce.

Čo sa týka hlavnej hrdinky... nuž, Vatra. Neviem, či sa k nej dá povedať niečo viac, či sa to dá mimo knihy akosi presne vystihnúť. Je to presne taká postava, aká sa od Kristininých kníh dá očakávať - silná, odvážna, bohémska, a napriek tomu reálna, ženská, citlivá. Vystupuje z radu slabých postáv túžiacich po láske a zaraďuje sa medzi jedny z najsilnejších hrdiniek v literatúre vôbec, ostávajúc však stále v rovine, pri ktorej sa o ňu môžete oprieť, nájsť v nej vzor nie v ako nereálne vykonštruovanom idole, no skôr v dokonale zachytenom obraze ženy, ktorá si prešla horšími vecami, než si vôbec dokážeme predstaviť. Nie je ani biela, ani čierna... pohybuje sa po stupnici šedej, ako každá postava z knihy. A v Ohnivej boli prepracované ešte lepšie a dokonalejšie, ako postavy Výnimočnej, bolo im venovaného omnoho viac priestoru a ja som len žasla... počas celej knihy som vlastne nerobila nič iné, len som žasla alebo plakala, a potom som už nevládala a len som nemo a dojato civela na stránky, v nemom úžase obdivovala talent Kristin Cashore, aký sa len tak nevidí a po posledných slovách som ešte hodnú chvíľu nebola schopná robiť nič iné, než nad knihou uvažovať.

Jedno z prekliatí naozaj dobrých kníh je to, že človek o nich nikdy nevie veľa napísať, čo platí minimálne v mojom prípade. V hlave má tak veľa pocitov, ktoré je však len ťažko pretransformovať do viet, bez toho, aby prezradil čokoľvek podstatné z knihy a pokazil by tak zážitok ostatným (ak by to pri Ohnivej niekto spravil mne, verte, nebola by som schopná tak rýchlo mu odpustiť). Tak je to so mnou i teraz - i pár dní po dočítaní sa nezmôžem na nič, len na užasnutý obdiv - a na odporúčanie pre každého, aby si Ohnivú prečítal a to rýchlo, pretože kníh tak dobrých, ako je táto, sa nájde len málo, a keď už sa vyskytnú, zaslúžia si tak veľa pozornosti, koľko len môže kniha dostať.

Hodnotenie: 

Vo svete, kde žije Maddy, sú anjeli obrovským hitom. Zaplavujú televízne obrazovky, obálky časopisov, billboardy, sú tvárami úspešných reklám a kampaní. A keď začínajú ľudia uctievať anjelov, vyčísľuje sa i hodnota ľudského života...

Scott Speer je režisér videoklipov. Režisér. Videoklipov. A chodí s Ashley Tisdale. To je tá ružová z High School Musical (áno, uvedomujem si, že spomenutím High School Musical, dokonca nejasnej znalosti postáv tento blog práve prišiel o všetku serióznosť, ktorú by kedy mohol získať). Nečudujte sa mi, že som od tejto knihy nič svetoborné nečakala. Napriek pochybnostiam, s ktorými som sa vrhala do čítania, mi však obočie vylietalo vyššie a vyššie... pretože Scott Speer je buď prekvapivo nadaný spisovateľ, ktorý zakotvil pri nesprávnej profesii, alebo je multitalentovaný, alebo mu tú knihu skrátka napísal niekto iný.

Pôsobenie v Hollywoode mu však pri tejto knihe bolo obrovskou výhodou. Totižto - v Immortal City sú anjeli obrovskou senzáciou. Celebrity známe po celom svete, ktorým sú venované noviny a televízne kanály, rozoberajúce veci typu "kto sa objavil na včerajšej párty", "kto s kým" a tak ďalej a tak ďalej, a práve tým, že Speerovi je to predsa len o niečo bližšie, než "bežnému smrteľníkovi", získala kniha na autenticite - práve táto enormná sláva anjelov nebola dielom niekoho, kto len háda, ako taký život asi môže vyzerať, no skutočná a uveriteľná.

Na druhú stranu, ľahko by sa z toho mohlo stať niečo, čo na knihách  neznášam - akási sebestrednosť, presvedčenie, že anjelmi je posadnutý celý svet. Tomu sa Immortal City vyvarovalo takisto. Už len samotný fakt, že všetka mánia ide akosi mimo Maddy, skôr nezaujatej leskom anjelského sveta, dodáva knihe punc hodnovernosti.

Na svoju počiatočnú skepsu som teda veľmi rýchlo zabudla a netrvalo mi dlho, kým som sa do knihy úplne zahĺbila, je skutočne chytľavejšia, než by som bola čakala. A ešte niečo - nikdy by som nepovedala, že túto knihu písal chlap. Až príliš... poznal svoje postavy. Hoci, Jackson bol skôr výnimka. Od začiatku som nevedela, čo si o ňom mám myslieť. Bol taký... nijaký. Jeho slová, reakcie mi neprezrádzali nič o tom, aký je. Skôr jedna z tých postáv, ktoré spravia to, čo sa od nich očakáva, aby pekne zapĺňali stránky príbehu, no nakoniec o nich neviete nič povedať. Neskôr sa už síce ako-tak sformoval, no chvíľu som z neho mala naozaj nepríjemný pocit.

A keď sa nakoniec Maddy a Jackson stretli... nuž, viete si predstaviť. Niektoré veci sa skutočne dali predvídať už od úplného začiatku a čo sa týkalo romantickej zápletky, na mňa bola príliš sladká, nikoho neprekvapila a scény sa príliš podobali na to, o čom som už nespočetne veľakrát čítala v iných knihách. Svetlým momentom však bolo to, že dej dopredu neťahali len oni dvaja. To, že sa pod osudovou láskou Maddy a Jacksa (no prosím) črtalo niečo temnejšie a nebezpečnejšie, sa postaralo o môj pretrvávajúci záujem. A chvalabohu, konečne sa niekto pri písaní knihy o anjeloch aspoň trochu držal Biblie a nepísal hlúposti. Reflektory a blesky fotoaparátov síce so starozákonnou verziou anjelov veľa spoločné nemajú, no v Immortal City boli omnoho bližšie tej klasickej verzie o anjeloch, než v iných anjelských knihách, s ktorými som sa doteraz stretla, hoci ich veľa nebolo. Keď jedna z postáv schytila do rúk Bibliu a začala hľadať priamo v nej, mala som chuť plesať. (A keď sa J. spýtal M., či si s ním nechce zalietať, mala som chuť vyskočiť z okna a zúfalo vykríknuť, kde sú strážni anjeli teraz.)

Ako som sa prelúskavala stredom, môj záujem sa držal kdesi v norme a koniec ma... sklamal i potešil zároveň. Sklamal, pretože som od vyriešenia kriminálnej zápletky očakávala viac. Autor síce splnil svoj zámer - vinníkom ma absolútne prekvapil. No hneď, ako opadlo prekvapenie, nahradilo ho mierne sklamanie, ktoré však nemôžem detailnejšie popísať bez toho, aby som prezradila kľúčové momenty v knihe, no pripadalo mi to mierne... pritiahnuté za vlasy. Možno by som to nevnímala tak negatívne, keby bola táto časť príbehu rozvedená viac a podrobnejšie.

Posledných pár strán to však pre mňa vylepšilo, pozitívne ma prekvapili a nedočkavo naladili na pokračovanie. Navyše, ak sú fámy pravdivé, myšlienky Immortal City sa už chytili tvorcovia seriálov ako napríklad The Vampire Diaries či Gossip Girl (čo osobne vítam omnoho viac, než by som vítala filmové spracovanie), preto môžeme hádam očakávať anjelov i na "malom plátne" .

Hodnotenie:

Anotácia:

Život môžeme žiť len raz. Roky, mesiace, týždne, dni... Presnejšie – sedem dní v týždni. Niekedy máme dojem, že sú navlas rovnaké. Študentka Samantha Kingstonová však naozaj prežije rovnaký deň sedemkrát. Je nútená prehodnotiť každý krok, ktorý v ten deň spravila, každé slovo, ktoré vyslovila, každú myšlienku, ktorá jej prišla na um.

Spočiatku - bolo to úplne na samom začiatku knihy - ma napadla myšlienka, že táto kniha ma nebude baviť. Viete, nemám príliš rada tie hlavné hrdinky, ktoré sa správajú ako namyslené hviezdy, mysliac si, že okolo nich rotuje celá Zem. Také fakt nemusím. Myslím, že práve kvôli tomuto faktu som knihu brala s rezervou a začiatkom som sa len ťažko prekusávala.

Kedy sa mi kniha začala skutočne, nehorázne páčiť? Musím sa priznať, že to bolo niekde po prvých sto stranách (áno, som divná), no potom už bolo knihu ťažké pustiť z ruky.
Štýl Lauren Oliver je... iný. Bola som o tom oboznámená pred tým, ako som sa do knihy pustila, preto som akoby zámerne vyhľadávala tie veci, ktoré budú iné. Nuž, áno, musím priznať, jej spôsob akým všetko opisovala ma naozaj dostával. Mám rada prečačkané epitetá, ktoré mi uviaznu v hlave a ku ktorým sa môžem stále vracať.

Na knihe ma najviac nadchli dve veci. Po prvé, Sam. Milujem knihy, v ktorých sa hlavná postava, alebo ktorákoľvek iná, mení, pretvára, formuje, stáva sa z nej iná osoba – zväčša lepšia. Napriek tomu, že Sam prežívala úplne obyčajný deň, som si užívala každú situáciu, každý moment. A to je druhá vec, ktorá sa mi hrozne páčila. Maličkosti, ktoré dotvárali dej. Tie veci, ktoré Sam mala rada, úplne obyčajné veci, ktoré prežíva každý z nás, no berieme ich ako samozrejmosť a nepozastavujeme sa nad nimi. Všetky tie úplne normálne veci, ktoré vám otvárali cestu k lepšej uveriteľnosti knihy, neboli prehnané ani nepôsobili rušivo. Sam však nemá na výber a ako je napísané v anotácii, musí prehodnotiť všetko čo urobila a urobiť to znovu, možno inak, možno lepšie, možno sa tomu vyhnúť.

Zhrnuté a podčiarknuté – kniha bola lahôdka, prinúti vás zamyslieť sa, nad sebou, nad životom, nad smrťou a nad všetkým, čím si v živote prechádza každý z nás. Jediné, čo mi na knihe miestami vadilo, bol trochu kostrbatý preklad, no len zo začiatku a možno to mal na svedomí spomínaný Laurenin štýl, kým som si naň zvykla. V každom prípade mi to nepokazilo zážitok a knihu som si naozaj užila.

Hodnotenie:

Darkova akadémia nie je obyčajná škola. Cassie Bellová je sirota, no práve jej sa podarilo získať štipendium na tejto elitnej škole. Aké zlovestné tajomstvá ukrývajú bohatí a krásni Vyvolení, spolok študentov, ktorí fakticky riadia školu? Kto je tajomný cudzinec, ktorý sa v noci potuluje po chodbách? A čo sa skutočne stalo pred rokom, keď tu za záhadných okolností zomrela študentka? Vedieť málo je nebezpečné, no vedieť príliš môže zabiť.

Tak neskutočne milujem tie malé paperbackové fragmentovské knižky s krásnymi obálkami! Radosť ich držať v ruke, a ešte väčšia čítať ich. Ak v sebe skrývajú i pútavý príbeh, je to priam dokonalá kombinácia.
No popravde som po prečítaní tej anotácie tak optimistická nebola. Nie je to síce do neba volajúce klišé, no originalitou to tiež nezaváňa. Tak som sa do čítania pustila s očakávaním podpriemernej, možno mierne priemernej knihy... nuž, bola som dosť prekvapená. Polovicu knihy som strávila tým, že som sa pokúšala nájsť nejaké chyby, ktoré by ma v mojom predsudku utvrdila, no Gabriella Poole mala iný plán a prvý diel jej Darkovej akadémie ma chytil viac, než by som čakala!
Darkova akadémia vzbudzuje dojem prepychovej školy, za štúdium na ktorej si musíte skutočne veľa zacvakať. Nachádza sa v srdci Paríža, po stenách sú povešané originály umeleckých diel... pre Cassie s jej minulosťou je priam sen dostať sa na školu, ako je táto. Človek by preto očakával, že bude ako štipendistka veľa študovať, no ona chce hneď pri prvej príležitosti vyriešiť všetky, i tie najmenšie tajomstvá, ktoré svojim pozorným zrakom spozoruje. Rozumiem, že čitateľ chce odpovede, ale Cassie bola niekedy až príliš horlivá.

V istom zmysle to však svoj efekt malo - keďže Cassie stále niekde sliedila a pátrala, v podstate ste ani nemali šancu sa nudiť. Jedna z výhod tejto knihy - číta sa ako sama. Dej ani postavy nie sú veľmi zložité, no jednoduché a milé, rýchlo vás zaujmú a vzbudia vo vás záujem, možno dokonca starosť o ich osud, ktorá nestihne opadnúť, kým knihu nedočítate, keďže sa plynie až prekvapivo dynamicky, a rovnako nezaostáva ani paranormálny faktor, ktorý svoje chápadlá naplno rozvinie až v druhej časti knihy. Ak už podľa ničoho iného, minimálne podľa tých červených očí na obálke však môžete tušiť, že v knihe sa bude odohrávať niečo nekalé.

A kniha by nebola knihou, keby sa v nej nevyskytoval nejaký sexi svalnatý mužský hrdina, usilujúci sa získať si priazeň hlavnej hrdinky. A nech nie je nuda, pridajme rovno aj druhého, pre zmenu umučeného a vetrom osudu ošľahaného, ktoré má svoje tajuplné dôvody, prečo s Cassie byť nemôže. Ako čerešničku na torte si to doplňme o poriadnu dávku mierne desivej schizofrénie, a Akadémia temna je na svete!

Nech už to znie akokoľvek, mne sa tá kniha páčila. Užila som si odhaľovanie klbka záhad, v ktorom je Darkova akadémia zahalená, čakala som na ďalšie nové zistenia a síce som na zadok od autorkiných výmyslov nepadla (hoci... viem si predstaviť i takú reakciu), nezostala som ani nepríjemne prekvapená. Možno by som síce bola radšej, keby sa viac držala toho "skutočného sveta" a do nadprirodzena nezachádzala, no to je každého osobná vec a nemyslím, že by mi to radosť z čítania akokoľvek pokazilo. Spolkom vyvolených začala Gabriella Poole lepšiu a nákazlivejšiu sériu, než by som od nej na prvý pohľad bola čakala, a myslím si, že žiadneho fanúšika tejto literatúry nesklame a nájde si veľa nadšených priaznivcov i na slovenskom trhu.

Hodnotenie:

Debora má zvláštny dar. Dokáže vnímať ľudské myšlienky a ich emócie. Je to pre ňu trápenie, ale zároveň aj zvyk. Všetko sa zmení, keď sa so svojou tetou Billy presťahuje do iného mesta, aby tak prekonala nečakanú stratu rodičov. Čoskoro spoznáva Willa, ktorého myšlienky sú však pre ňu od určitej chvíle absolútne neprístupné.  Je tajomný a nosí so sebou desivý tieň. Ako je možné, že mu nedokáže čítať myšlienky? Po prvýkrát v živote je naozaj vystrašená, ale strach sa v nej ešte prehĺbi po tom, čo zisťuje, že Will má niečo spoločné  so záhadnými zmiznutiami a úmrtiami v meste. A možno aj so smrťou jej rodičov...

Možno nie som jediná, komu zápletka na prvé prečítanie pripomínalo Twilight - len v obrátenej verzii. Bola by chyba, ak by vás to odradilo od čítania. Čítala som Twilight a čítala som i Súboj lásky a môžem povedať, že je medzi nimi asi toľko spoločného, ako medzi Hrami o život a Zbierkou rozprávok Pavla Dobšinského. Stačí len pár slov a prídete na to, že najviac, čo majú knihy spoločné je to, že na laboratórnom cvičení z biológie obe z hrdiniek pozorujú bunkové delenie (apropo k tomu: ak moje vedomosti z cytológie nezlyhávajú, mitóza sa nepíše mytóza a meióza sa nepíše mejóza... nie, že by na tom bohvieako, ak vôbec záležalo, no vyviedlo ma to z miery a preto chcem každého uchrániť od podobne ošemetnej situácie) a to je tak všetko. Ergo, ak nechcete dať knihe šancu len kvôli tomu, že sa vám po prečítaní anotácie podobá na nejakú inú knihu, ktorú ste čítali, robíte chybu.

Čo mi ale udrelo do očí ako prvé, boli citáty z kníh Paula Coelha na začiatku každej kapitoly. Nepáčilo sa mi to. Súboj lásky som si kúpila preto, aby som si prečítala niečo o súboji lásky, nie preto, aby sa na mňa cerili Coelhove život meniace duchaplné citátiky. Nie, nemám knihy Paula Coelha veľmi v láske, hádate správne. Nemala by som nič proti citátom od rôznych autorov, ktoré by mi niečo povedali a takisto by mi neprekážalo, keby sa medzi nimi sem-tam Coelho vyskytol, veď on dokáže spod pera vysúkať niečo pekné, milióny predaných kníh sú toho dôkazom, no staviť to všetko na jedného autora mi pripadá dosť labilné. Niekoho si to môže okamžite získať, u mňa to malo opačný účinok a na čítanie ma to skôr negatívne naladilo (no to bude možno aj tým, že citáty mali s obsahom jednotlivých kapitol pramálo spoločné. Aspoň ja som nič nespozorovala. Zmysel vecí mi síce uniká často, no predsa by nezaškodilo, ak by sa o trochu viac ukázal - ak teda existuje).

Takisto ma vykoľajilo pár nezrovnalostí... priemerne inteligentný a vzdelaný človek, ktorý si vie dať dokopy dva a dva, sa dovtípi, že príbeh sa odohráva v USA. Ak už nič iné, minimálne tie doláre to prezradia a Austrália veľmi nesedela. Čo tam potom robil najnovší bestseller Dominika Dána? A knižnica, v ktorej si Debbie vyhľadávala informácie - pripadalo mi mierne nepravdepodobné, že k téme nedokáže nájsť žiadne odborné knihy, zato stredovekých spisov nájde habaďúru. Neviem, kedy sa mestské knižnice začali podobať na univerzitnú knižnicu v Oxforde. Možno je malicherné, že knihe vyčítam niečo takéto, možno som puntičkárka, no tak do oči bijúce nepresnosti moje nadšenie z čítania skrátka dokážu veľmi rýchlo schladiť.

Prezrádza sa to už v anotácii a v prológu - Debora má zvláštny dar, vie čítať myšlienky, čo je celkom zaujímavé a odlišuje ju od ostatných... tak prečo sa tomu kniha nevenuje viac? Myslím, že tak podstatnej črte, ako je čítanie myšlienok, by malo byť venovanej omnoho viac priestoru, ako len pár slov sem-tam medzi rečou... a to nebola jediná vec. Súboj lásky mi celkovo pripadal tak, akoby z konečnej verzie niekto vyhodil polovicu strán, kvôli ktorým som sa nielenže nebola schopná do príbehu tak celkom "ponoriť" asi prvú polovicu knihy a môj záujem potom striedavo opadal v jednotlivých pasážach, no zároveň som nebola schopná uveriť mnohým veciam v knihe. Z postavy, ktorá na prvý pohľad vyzerala celkom nenápadne a milo, sa stala úžasná kamarátka, okrem toho arogantná a sarkastická. O jej spoznávaní z pohľadu Debbie nepadlo ani slovo. Romantika? Falošná, pripadala mi trochu neúprimná. Objavil sa chlapec, vzplanul plameň vášne. To je až príliš jednoduché a nerozvinuté. Z jednej nočnej mory sa stal desivý sen vracajúci sa noc čo noc. Nevedela som o tom, kým to Will len tak mimochodom neprehodil v jednom z rozhovorov. Plno námetov bolo nedotiahnutých a slabých, a tak som sa len vliekla celou knihou, môj záujem o rozuzlenie príhodne vzrastal, no dielo vo mne nezanechalo nijaký dojem. Vlastne - ak nejaký zanechalo, bolo to také neurčité neuspokojenie. Odpovede na niektoré otázky síce prišli, no i tak neboli vysvetlené dosť, a tak som sa počas čítania sama seba písala prečo? prečo? prečo? a bolo to úplne zbytočné, pretože nijaké skutočné lebo, lebo, lebo neprišlo.

Ak to mám zhrnúť, táto kniha mohla byť lepšia, a ja som od nej i čakala niečo viac. Klamala by som, ak by som povedala, že ma nesklamala, pretože to tak bolo, no rozhodne od nej nechcem nikoho odrádzať. Ktovie - možno, keď si ju prečítate, váš názor bude diametrálne odlišný. A keď už nič iné - ktoré dievča by netúžilo mať doma knihu s takou obálkou? :)

Hodnotenie: ★★★★★

 Anotácia: 

Mesto, v ktorom žije sedemnásťročná Aria, sa volá Blaženosť. Azda preto, lebo jeho obyvatelia sú v ňom chránení pred nebezpečenstvom striehnucim mimo jeho dômyselného obranného systému. Svet sa totiž od základu zmenil: z oblohy z času na čas šľahajú ohnivé elektrické prúdy a spália všetko, čoho sa dotknú, hrozia aj epidémie smrteľných chorôb.. Napriek tomu aj tam existuje život – v podobe „divochov“ či iných záhadných tvorov. Mešťania a tí „zvonku“ sa odjakživa nenávidia...

Osudy dvoch mladých ľudí z rozdielnych svetov Arie a Sokola sa nečakane spojili, keď dievča nespravodlivo vyhostili z mesta, aby nemohlo svedčiť proti privilegovanému konzulovmu synovi. Prežila práve vďaka Sokolovi a „menejcenným“ bytostiam z voľnej prírody. Spoločne sa vydali hľadať Ariinu nezvestnú matku. Aria postupne poznáva výnimočné schopnosti svojich spoločníkov – jeden má dokonalý sluch, iný čuch, ďalší zrak – a uvedomuje si aj vlastné dovtedy neodhalené zručnosti. Naučí sa prežiť v divočine, loviť, variť, hľadať pitnú vodu, unikať pred vlkmi a odhadovať, kedy na zem opäť udrie vražedný éter z oblohy. Láska k Sokolovi ju však postaví pred ťažké rozhodnutie – má sa pridať k divochom, alebo radšej k svojej rodine a spoločne napraviť krivdu?

Na túto knihu som sa tešila hrozne, hrozne dlho. Priam som si odškrtávala dni do jej príchodu. Po Golden Lily je to zatiaľ moja najočakávanejšia kniha v tomto roku. A zaslúžene, nesklamala ma.

Kniha je pútavá a chytí vás od prvej kapitoly. Striedanie pohľadov Sokola a Arie nie je vôbec rušivé, ba naopak, knihu to osviežuje a dodáva knihe celistvý pohľad na svet, ktorý Veronica Rossi tak bravúrne vytvorila. Teda vlastne dva svety, ak mám byť presná. Svet Arie a Sokola. Páčilo sa mi ako do seba zapadali, aké spojovacie nitky medzi ne Veronica naťahala. Napriek tomu ako sa tieto dva svety od seba odlišovali, ani jeden nebol vyslovene zlý. Ľudia z divočiny si nevedeli predstaviť život v Blaženosti a to platilo aj o obyvateľoch virtuálneho sveta. Hoci vzájomne pre seba predstavovali hrozbu, dokázali existovať vedľa seba.

Veronica si na plecia naložila naozaj veľa, no so všetkým sa popasovala naozaj bravúrne. Celá kniha bola nabitá akciou, nenašla by som tam ani jeden moment, kedy by som sa nudila. Doslova som hltala každú stránku, či už Ariin pohľad alebo Sokolov. A keď som už pri menách a celkovo názvoch ... Zo začiatku mi oslovenie „krtica“, ktorým Sokol častoval Ariu liezol na nervy, ako aj ostatné trochu nezmyselné preklady, ktoré mi nešli do hlavy, no časom som si na ne zvykla. Viac krát som sa z chuti zasmiala nad niektorými momentmi, čo sa mi nestalo už dávno pri čítaní knihy.

A potom je tu samostatná kapitola Aria – Sokol. Čo povedať k ním dvom a nejako rozumne to zhrnúť? Musím skloniť klobúk pred Veronicou, lebo z nich neurobila klasickú zaľúbenú dvojicu, kde ona sa bláznivo zamiluje a on ju bude bláznivo odmietať, lebo pre ňu nie je dosť dobrý. Toho sme sa už načítali. Páčilo sa mi ako jemne začínal ich vzťah, až prerástol do lásky a nestala sa z nej sladká romantická brečka. A čo oceňujem ešte viac je to, že nám nechala čo to z ich lásky aj do ďalších častí.

Musím povedať, že koniec je takou predprípravou na druhý diel, čo ma naozaj potešilo a navnadilo. Takže ak máte radi dystópie, rozhodne si nenechajte ujsť túto fajnovú lahôdku, ktorá, nech už ste akokoľvek náročný, určite vaše očakávania nesklame.

Pokračovania tejto pekne rozbehnutej trilógie sa dočkáme v roku 2013 (presný dátum nie je uvedený) a bude niesť názov Through the Ever Night.

Hodnotenie: ★★★★★

Trailer, ktorý som si nemohla odpustiť (tí herci!):

 

Kde sa piesok lial a voda sypala, bolo raz sedem kráľovstiev, v ktorých sa rodili výnimoční... deti, ktoré mali oči každé inej farby a neobyčajné nadanie. Odsudzovaní, zavrhovaní, alebo, v Katsinom prípade, zneužívaní na tie najodpornejšie ciele.

Určite si všetci viete vybaviť také tie stredoveké fantasy v štýle LOTR či Eragona (alebo ako sa volá tá Paoliniho séria). Presne k takým spadá i Sedem kráľovstiev, ktorá je zasadená do prostredia, ktoré je pomerne typické a svojou atmosférou môže pripadať známe fanúšikom takýchto románov,  no zároveň je celkom jedinečné. Pre orientáciu je na začiatku i mapa kráľovstiev, ktorú som využívala práve počas prvých strán, kedy som sa v tom množstve názvov, mien a rodinných väzieb trochu strácala. Neustále pretáčanie na začiatok ma však veľmi dlho nebavilo, tak som sa rozhodla dúfať, že postupne sa zorientujem... a zorientovala som sa. Potom už išlo všetko ľahko a netrvalo dlho, kým som si túto knihu zamilovala.

Akonáhle sa totižto do príbehu ponoríte, garantujem vám, že ho budete m-i-l-o-v-a-ť, či už ste fanúšikom vyššie spomínaných sérii, alebo nie, či také knihy vôbec čítate - ja ani veľmi nie, osobne až takéto fantasy nevyhľadávam, a predsa - kniha sa stala jednou z mojich obľúbených. Dej plynie rýchlo a dynamicky, Kristin Cashore dokázala úžasne vykresliť (a ideme odrážkovať): a) vývoj vzťahu medzi Katsou a Poom (ktorí sa, mimochodom, zaradili medzi moje najobľúbenejšie knižné páry vôbec a práve teraz si nedokážem spomenúť na vôbec žiadny, ktorý by ich v mojom rebríčku predbehol) a to sa vôbec nedá zachytiť v recenzii, to si musíte proste prečítať, b) rozvoj a spoznávanie ich obdarení (nič nie je také, ako to vyzerá či ako ste si mohli myslieť i celý život, na to pamätajte!) a zároveň c) držíme krok i s vývojom udalostí otriasajúcich všetkými kráľovstvami. To, čo sa spočiatku zdalo len nevysvetliteľné, odporujúce logike, nakoniec naberá na celkom väčších rozmeroch, podstavuje všetkých hrdinov obrovskej skúške charakteru a čitateľov necháva roniť nad stránkami slzy a trhať si vlasy, d) ľudské charaktery, ktorých rôznosť a osobitosť je rovnaká vo svete úplne vymyslenom, ako i v tom našom. Jemnosť a citlivosť, sila a vytrvalé presvedčenie, no rovnako i zvrátenosť ľudskej povahy. Vo Výnimočnej je miesto pre všetko. Postavy vás dokážu ohúriť, vedia si vás podmaniť a garantujú vám, že na nich budete myslieť ešte niekoľko dní (a možno i týždňov, mesiacov, večne...) bez prestania, e) Katsa a Po. Ja viem, že som ich už spomínala, no oni si v tomto zozname zaslúžia mať dva body. Pre mňa sú alfou a omegou celej knihy. A že to medzitým je rovnako úžasné je už len ďalší bonus.
Výnimočná pre mňa ostáva jednou z najlepších YA i neYA kníh, ktoré som kedy čítala a minimálne skúsiť to s ňou by mal každý. Ak ste ju ešte nečítali, neviem, čo tu ešte stále robíte! V prevažnej väčšine prípadov (a ak mám súdiť len podľa ľudí, ktorých poznám osobne = vo všetkých prípadoch) bude vaša reakcia taká nadšená a extatická, ako bola moja. Až na jednu vec, ktorá vás bude nepochybne škrieť rovnako ako mňa, a to, že druhá časť Ohnivá, ktorá je zároveň prequelom k Výnimočnej, síce už v slovenčine vyšla, ale je beznádejne vypredaná (nenávidím, keď sa mi toto stane, rovnako ako s Medeným jazdcom). Stojí mi však za to, aby som sa začala obzerať i po iných zdrojoch, a to určite spravím.

Hodnotenie: ★★★★★

UPÍRI
    Vidím veci, ktoré ty nevidíš.

VLKODLACI
    Vypátram veci, ktoré ťa prenasledujú.

VÍLY
     Ochránim ťa.

PREMENLIVÍ
     ... ale teraz ťa neochránim ani ja.

← Poznámka na okraj: Nie je tá obálka krásna? A tie šaty! V živote by som si ich neobliekla, no vyzerajú skutočne dobre. Zaráža ma len jedna vec - kde má to dievča druhú ruku?! Nech akokoľvek namáham svoj krtí zrak, vidím len jednu a akýsi fľak, ktorý by možno mohol byť náznakom tej druhej... ak niekto príde na rozumné vysvetlenie (ktoré nebude zahŕňať firmu Mattel, ako to moje), môžete mi dať vedieť.

Toto - nápis na zadnej strane obálky, čo som vedela o Zlodejke knihy, keď som sa pustila do čítania a nemala som ani páru o tom, čo na mňa vyskočí. Teda, vlastne, malé tušenie som mala: citát od Aprilynne Pike (pre úplnosť ho uvádzam: Zlodejka duší ma zviedla. Obe príťažlivé nadprirodzené bytosti bojujúce o Evinu lásku dosiahli isté víťazstvo: jeden získal srdce Evie, druhý moje.) mi akosi napovedal, že môžem očakávať zamilovaný ▲. A navyše som celú knihu rozmýšľala, kto si to jej srdce nakoniec získa. Asi mi to malo byť jasné, no nevedela som, či je ten druhý naozaj ten, čo si získal srdce Aprilynne Pikeovej! Po prečítaní však musím zhodnotiť, že celkom rozumiem pohnútkam, ktoré ju viedli k tomu vyhláseniu. Celkom s ním súhlasím. I mne pripadal ten druhý minimálne zaujímavejší.

Ale vrátim sa späť ku knihe. Čo som nečakala, bolo to, že táto kniha sa netají nadprirodzenom. Upír bol asi prvým slovom knihy... vlastne ma to i trochu šokovalo a nemala som čas sa spamätať, pretože mi na to žiaden čas nezostával. Dej plynul necitlivo rýchlo (!), takže som bola pár strán mierne zmätená. V podstate mi tie úvodné kapitoly pripadali skôr ako keby som čítala knihu pre deti od desať a viac rokov, nie YA knihu, len s malými náznakmi, že cieľová kategória je asi trochu vyššie. To postupne vyprchalo, ako som sa dostávala ďalej, no pocit, že čítam Anitu Blake v trochu mladšom (a nevinnejšom!) prevedení, zostal, hoci tomu hlavná hrdinka dosť drasticky protirečí. Neviem, či som vôbec čítala niečo s ešte infantilnejšou hrdinkou. Evie totižto obľubovalo všetko, čo bolo ružové a trblietavé a jej srdcovkou bol seriál odohrávajúci sa na strednej škole, ktorého hlavným mottom bolo zrejme "každý s každým". Nápadne mi pripomínal Gossip Girl. Dúfam, že sa aspoň dobre obliekali. To bolo ale evidentne zámerom. Sem-tam to vlastne bolo celkom vtipné.

Už dávno ste nezažili poriadnu dávku nadprirodzených bytostí? Prečítajte si Zlodejku duší a nebudete sa môcť sťažovať. Nielen, že vás na prvej stránke dobreže nepokuše upír, navyše sa zoznámite i s vlkolakmi, vílami, strigami, morskými pannami a množstvom iných tvorov, na ktoré sa v prvej časti nenašlo miesto, Zlodejka duše po dlhom-predlhom čase, kedy sa pisatelia YA knihy sústredili len na určitú oblasť nadprirodzena prekračuje všetky hranice a vydáva sa do čarokrásneho neznáma (vnímajte túto vetu ako veľmi poetickú, prosím). A navyše - Európaaa! Konečne žiadne "Evansville, v štáte Kentucky", ale Bukurešť apod...  tento návrat k tradíciam sa mi veľmi páčil.

No čo sa mi nepáčilo vôbec a takmer úplne mi to pokazilo čítanie boli tie hovorové výrazy. Vlastne ani neviem, či boli hovorové pretože o množstve z nich som vôbec nepočula a na druhú stranu som netušila, či by i tie známejšie z nich vôbec niekto používal. Neviem, či boli také otravné aj v origináli, alebo je to prekladom, ale vytáčali ma. A hlavne takú prvú polovicu knihy, kedy sa ešte nič poriadne nedialo. Potom sa už kniha nevenovala tak Evie a jej životu, ale udalostiam. A pri tých nebolo nutné používať slová ako "nikdovato nikdy" alebo "dunst", alebo prinajmenšom "nóó" a "dóóbre".

Zlodejka duší je kniha, ktorá sa číta rýchlo, ľahko, milo... nie je to nič prevratné, no nie je to ani zlé a myslím, že zaujme hlavne mladšieho čitateľa. Pri dystópiach, ktoré zavaľujú súčasný knižný trh, je to pre mňa niečo nové, čerstvé, svieže, a ak ste post-apokalyptickými knihami tiež trochu presýtení, tak vám ju môžem len a len odporúčať, pretože ak nič iné, nájdete v nej trocha bezstarostnosti a niektorým problémom, nad ktorými sa môžete len zasmiať... preto si myslím, že si ju zamiluje i každá teengerka. Síce mi bolo trochu ľúto, že je to opäť ďalšia trilógia... myslím, že by sa to dalo ukončiť i ako stand-alone kniha, a vtedy by som ju asi hodnotila o niečo vyššie... napriek tomu som na druhú časť (ktorá by mala tuším vyjsť už o štyri dni - 2. mája) teším a dúfam, že jej kvalita sa bude niesť minimálne v rovine prvej knihy. 

Hodnotenie: ★★★★★