Týždenné meme usporiadava Judith.

VTIPNÝ MOMENT

-z knihy Město nebeského ohne od Cassandry Clare-

-vyberala Norah-

„Ja mám nápad," ozval se Simon. „Pamatujete si, jak jsem nedávno mluvil o Dračím doupěti?“
„Dokonale,“ odsekl Jace. „Byly to krušné chvíle.“
Simon ho ignoroval. „Všichni temní lovci stínů mají na sobě červenou zbroj,“ pokračoval. „A nejsou nijak zvlášť bystří ani nepřemýšlejí sami za sebe. Vypadá to, že jejich vůle je aspoň částečné podřízená Sebatiánovi. Nemám pravdu?“
„Máš,“ uznala Isabela a pohledem umlčela Jace.
„Kdybych měl v Dračím doupěti proti sobě takovouhle armádu, můj první krok by byl nějak odlákat skupinu protivníků, dejme tomu pětičlennou, a vzít jim oblečení.“
„To proto, aby se museli vrátit do pevnosti nazí a jejich ostudné ponížení podkopalo morálku ostatních?“ hádal Jace. „Pretože to mi přijde zbytečne složité.“

ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy Mechanická princezná od Cassandry Clare-
-vyberala Norah-

Zhluboka se nadechl a přivřel svoje modré oči plné stínů. „Samozřejme, že tě neopouštím. Nikdy bych se ho nevzdal. Ani tebe. Pomůžu ti. Budu pokračovat. Jenom-“
Odmlčel se a odvrátil se od ní. Světlo, ktoré pouštělo dovnitř vysoké okno mu osvětlovalo tvárě, bradu a křivku jeho čelisti.
„Jenom co?“
„Pamatuješ si, co jsem ti řekl tehdy v salonu? Chci, abys byla šťastná. A chci, aby byl šťastný on. A přesto, až půjdeš tou uličkou, na jejímž konci bude stát on, aby ses k němu připoutala navěky, půjdeš po střepech mého srdce, Tesso. Dal bych za vás oba svůj život. Obětoval bych svůj život pro vaše štěstí. Myslel jsem, že když jsi mi řekla, že mě nemiluješ, moje city pomalu zmizí v nenávratnu, ale pletl jsem se. Naopak každý den sílí. Miluju tě teď ještě zoufaleji, než jsem tě miloval předtím a za hodinu tě budu milovať ještě silněji. Je nespravedlivé říkat ti o tom, když s tím nedokážeš vůbec nic udělat.“
 Zhluboka a roztřesene se nadechl. „Musíš mnou pohrdat.“

SILNÝ MOMENT
-z knihy Mechanická princezná od Cassandry Clare-
-vyberala Norah-„Vždycky jsem tě miloval, Wille, až už jsi udélal cokoliv. A teď potrěbuju, abys pro mě udělal něco, co sám nezvládnu. Abys byl mým zrakem, který mi schází. Abys byl mýma rukama, když nemůžu použít své vlastní. Abys byl mým srdcem, až to moje přestane bít.“

a ešte jeden (hoci by som dokázala vypisovať silné momenty z tejto knihy do nemoty)

Will sevřel Jemovu ruku. „Dobře, tak,“ řekl i přes stažené hrdlo, „když říkáš, že po tomhle životě na mě čeká ještě jeden, tak nám zbýa jenom modlit se, abch to v tomhle nějak kolosálne nezkazil.“
Jem se na néj usmál. Byl to úsměv, který Willovi vždycky, i v těch najčernějších dnech uklidnil mysl. „Myslím, že je tu pro tebe ještě naděje, Wille Herondale.“
„Pokusím se naučit jak ho žít, když už tu nebudeš ty, abys mi to ukázal.“

Týždenné meme usporiadava Judith.

VTIPNÝ MOMENT

-z knihy Bitterblue od Kristin Cashore-

-vyberala Coccinelle-

„Si v poriadku? Prepáč, ak som ťa pri niečom vyrušil.“
„Nevyrušil.“
„Plakala si.“
„Neplakala.“
„Aha, jasné. Asi na teba len napršalo.“

ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy Putovanie večnou nocou od Veronici Rossi-
-vyberala Norah-

Aria ho chytila za ruku a odviedla k sedadlu pilota. Sadol si a usadil si ju do lona. Obrátila sa, privinula sa k nemu, oprela si čelo o jeho a dlhú chvíľu nič iné nepotreboval.

SILNÝ MOMENT
-z knihy Město nebeského ohně od Cassandry Clare-
-vyberala Norah-

Věděla, že lovci stínů v Alicante budou bojovat do posledního dechu: odhodlaně, statečně, neústupně, s myšlenkou na pomstu, se vší slávou.
S nadejí.

Každý má v živote svoje ťažké obdobia a osemnásťročná Bria Sandoval si práve prechádza tým svojim. Cez leto pred nástupom na vysokú školu sa preto prihlási na zájazd po strednej Amerike.  Jej plány o lete plnom obdivovania mayských ruín, nezávislosti a nezáväzných známostí sú však veľmi rýchlo zmarené, keď sa ocitne v skupine nezaujatých štyridsiatnikov a vo dvojici s vášnivou zberateľkou korálok. A tak keď ju náhoda dá dokopy so súrodeneckou dvojicou Rowana a Starling, spraví niečo, čím prekvapí samu seba - dá košom zájazdovej skupine a vydá sa preskúmať strednú Ameriku s ruksakom na chrbte.

Čo je na Wanderlove najočarujúcejšie, je prostredie, do ktorého je kniha zasadená. Pozadie knižných príbehov má tendenciu po čase zachádzať do stereotypov - dystopická ponurosť, fantastická dávka temnoty... určite by ste sami vedeli vymenovať ďalšie. Wanderlove sa vyhýba všetkým z týchto šablóniek tým, že je zasadená do prostredia neustále sa meniaceho, exotickejšieho, pre väčšinu čitateľov neznámeho. A v tomto prípade nejde len o výmysly nejakej za počítačom sediacej spisovateľky, ktorá si informácie o tomto kúte sveta tak nanajvýš vygúglila (i to je pre pár amerických indivíduí prílišná námaha) - to, o čom Kristen Hubbard píše, skutočne zažila. Sama strávila niekoľko rokov na cestách po celom svete a pri písaní vychádzala z vlastnej skúsenosti - čo je na knihe poznať. Pre zanietených cestovateľov (hoci len pasívnych!) je preto Wanderlove niečo ako povinná literatúra.

A táto kniha by rozhodne mala patriť i do kapsičky každého, kto sa považuje za nadšenca umenia v akejkoľvek forme, pretože kedykoľvek na Wanderlove myslím, jeden atribút, ktorým ju môžem charakterizovať, mi napadá pred všetkými ostatnými - umelecká, a hoci je moja slovná zásoba pomerne široká, nemyslím, že by som ju dokázala opísať lepšie. Bria je umelec a kedysi milovala kresliť, dokonca bola prijatá na prestížnu umeleckú školu. Napriek tomu, že na začiatku svojich prázdnin sa sťažka vie prinútiť, aby do ruky vôbec vzala ceruzku, kniha je obohatená o ilustrácie, ktorých autorkou je taktiež Kristen. A hoci sa Bria v podstate neustále presúva z miesta na miesto, ak hľadáte v knihe dynamiku, toto nie je nič pre vás. Dej sa odvíja skôr pomaly a je pretkávaný niekedy až nečakane hlbokými myšlienkami, nad ktorými som sa minimálne ja nezriedka pozastavila. Celkovo je Wanderlove skôr o myšlienkach než o akcii, čo môže síce niekto považovať za mínusový bod, no ja som to uvítala s otvorenou náručou. Raz za čas hádam každý uprednostní niečo hĺbavejšie (no v tomto prípade prudko čitateľné, nemýliť si s hĺbavosťou povinného čítania!) pred plochými akčnými scénami.

Hodnotenie: ★★★★★

Jedna z kníh, pri ktorých ste Googlu vďační za funkciu automatického dokončovania. No práve ten názov (ktorý je tak dlhý, až si myslím, že by to malo byť zakázané), je jednou z vecí, ktorá dokáže mimo obálky zaujať, a dokázala by som vymenovať tisíce (som fanúšikom hyperbol) príkladov, kedy i tieto dva faktory smrteľne (veď vravím) zavádzali. A tak sa Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad (a.k.a. prinášam ďalšiu možnosť využitia CTRL+C a CTRL+V okrem nezáživných stredoškolských projektov) javí ako rozkošný romantický príbeh, ktorý by ste odignorovali, keby tá obálka nebola taká pekná. Musím vás však sklamať, pretože tentoraz sa pod fasádou skrýva omnoho (ak je to vhodné, môžete taktiež považovať za hyperbolu, no myslím, že v tejto zátvorke až tak nepreháňam) viac.

Hayley chýbali asi štyri minúty na to, aby stihla lietadlo do Londýna na otcovu svadbu so ženou, ku ktorej si nevie a asi ani nechce nájsť cestu. Navyše na rozdiel od všetkých tých výhovoriek, ktorými sa z tejto udalosti chcela vyvliecť, toto ani nespravila naschvál. Štyri minúty... v podstate je to celkom krátka doba. Neočakávali by ste, že dokáže váš život tak zmeniť. Rovnako, ako by ste neočakávali, že taká nenápadná kniha, akou je táto, vo vás dokáže vyvolať toľko emócií.

Kniha, prirodzene, nesklamáva absenciou elementu, ktorou predáva: dievča stretne chlapca a ich stretnutie vyvolá asi takú reakciu, akú nájdete vo všetkých romantických knihách. Trúfam si však tvrdiť, že trochu klame názvom - už len spomenutie lásky na prvý pohľad u mňa totiž vyvoláva krútenie očami a očakávanie jednoduchého, naivného príbehu. No to, čo som dostala, bolo komplikovanejšie a realistickejšie. Povedať, že táto kniha je o tom, ako Hayley na letisku stretne Olivera a nasledujúcich dvadsaťštyri hodín sa na seba zamilovane pozerajú, by zavádzalo. Iste, kniha je o láske, no nie o takej, s ktorou sa stretávame výsostne na stránkach kníh. Viac než tým sa kniha zaoberá láskou spozorovateľnou v každodennom živote, ak len dávate pozor - nechápeme ju, a predsa proti nej nič nezmôžeme; témou, ktorá je minimálne pre mňa omnoho zaujímavejšia než vykonštruované vzťahy medzi dvoma straaašne sexy hrdinami (čo si budeme o súčasnej YA nahovárať).

Kvôli mnohým rozporuplným recenziám som spočiatku ku knihe pristupovala dosť negatívne, no akonáhle sa moja prazvláštna myseľ dostala ku informácii, že Jennifer E. Smithová vyštudovala kreatívne písanie University of St. Andrews, išlo to so mnou dolu vodou. Na jej písaní sa to určite podpísalo - Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad (mala by som zaviesť do používania skratku a celý svet by sa mi poďakoval) je napísaná citlivo, emotívne a hoci som bola na začiatku presvedčená, že kniha ako takáto sa mi predsa nemôže páčiť, a už vôbec nie tak veľmi, ako sa mi páčila, stal sa presný opak a hoci som túto rozmerovo drobnú knižku "zhltla" za pár hodín, pozitívne dojmy vo mne doznievali ešte dlho potom. A verte mi, mne sa to tak často nestáva.

Hodnotenie: ★★★★★

Minulý mesiac o pár dní pozadu, a tento raz naopak o pár dní popredu, no keďže do mája už žiadne knihy nepribudnú, zajtra sa na internet s veľmi vysokou pravdepodobnosťou už nedostanem a v stredu odlietam do Nemecka (iba na týždeň, ale i tak juhúúú), tak som sa rozhodla to všetko sfotiť už dnes. Síce s tým foťákom neviem ani najmenej narábať, čomu zodpovedá kvalita fotiek, pokúsila som sa to trochu doupravovať na počítači, nech sa aspoň dajú rozpoznať obrysy jednotlivých kníh :D

Na blogové pomery málo, pre mňa však atypicky veľa (tipujem, že na budúci mesiac chvastačku vôbec nespravím, lebo do nej nebudem mať čo dať...) - až päť kníh. Ak mi neveríte, môžete si to spočítať na prstoch. Fire a Bitterblue som si kúpila ešte začiatkom mája, spolu krátko potom, ako bola vydaná Bitterblue - recenzie si môžete prečítať tu na Ohnivú a tu na Bitterblue.

Záhrobie - pokračovanie Záblesku (recenzia) vyšlo v slovenčine taktiež len tento mesiac, nemohla som nevyužiť šancu prečítať si ho kým mám ešte v čerstvej pamäti prvú časť. Po návrate z Nemecka (nemôžem si to odpustiť ani druhýkrát: juhúúú) by som si ho podľa plánov mala prečítať a hádam i zrecenzovať.

Ďalej, Prekliatie vlkov... hm, to mi na poličke hnije tiež niekedy od začiatku mája. Už bolo načase zaobstarať si i to, keďže už myslím vyšla tretia časť aj v slovenčine, no chcela som si dať ešte pred tým re-reading prvej časti, ktorej meno som zasa zabudla (zanovito sa mi odmieta usadiť v pamäti), no naraz som prestala chápať, prečo sa mi tak páčilo a tak som sa zasekla na prvých stranách. Ale ja si to prečítam, určite áno!

Ako išlo oko na vandrovku od Borisa Filana síce nie je YA, ale keďže som nespozorovala pravidlo, že by sa mesačná chvastačka vzťahovala len na tento žáner, tak som to odfotila tiež - hlavne preto, že sa na tú knihu obzvlášť teším :)

Už len všetko pokope... akon teraz sledujem, tak som to na seba veľmi dobre nepoukladala... vlastne zo seba ani nie som prekvapená.

Plus ešte jedna správa na záver - keď sa vrátim, mám v pláne zrecenzovať Malé klamárky od Sary Shepardovej, Beautiful Disaster od Jamie McGuire, Diabol nosí Pradu od Lauren Weisberger (len aby som to konečne dočítala...) a prepísať recenziu na jednu z najlepších YA kníh, aké som kedy čítala - Stolen od Lucy Christopher. Úplne prvá recenzia na tomto blogu. Lepšie som si vybrať ani nemohla. Hádam zo seba niečo vysmolím - v poslednej dobe zo mňa slová lezú ako z chlpatej deky. Dúfam, že oddych je všetko, čo potrebujem :D

Bis bald!

Meme, ktoré organizuje Sue

-vezmete si knihu, ktorú práve čítate

- aj ked ju nebudete mať dočítanú v meme napíšete, ktorú postavu ste si zatiaľ obľúbili a prečo.

Autor: Jamie McGuire

Názov: Beautiful Disaster

Postava: America

Prečo? Väčšina postáv v tejto knihe je dosť veľká katastrofa, a hoci sa za to hanbím, musím vyjsť von s priznaním, že sa mi napriek tomu šialene páči... A America je jedna z tých normálnejších postáv. Oceňujem, že sa snaží do Abby natĺcť aspoň trochu rozumu a väčšinou ju navedie na tie správne chodníčky. Neviete si predstaviť, ako som jej za to vďačná. Viac ako to, že plní funkciu lojálnej bff síce o nej povedať neviem, no zrejme to ani nie je veľmi možné, takže to radšej nechám tak. (A idem dočítavať. Od tej knihy sa len ťažko odtŕha.)

Prvý máj roku Pána 2012 bol pre fanúšikov ságy o siedmich kráľovstvách dňom D. Konečne sa po takmer troch rokoch dočkali tretej časti, mapujúcej osud kráľovnej Bitterblue. A ja som, samozrejme, patrila k nim, hoci som čakala maximálne na doručenie balíčka z BookDepository, keďže s mojou typickou oneskorenosťou som sa dostala vôbec k Výnimočnej sotva mesiac pred vydaním Bitterblue. Moju radosť to však nijako nezmenšilo (práve naopak), a tak, keď som knihu prvýkrát chytila do ruky, bola som šťastná asi ako blcha parazitujúca na kólii dlhosrstej.

No zanechajme  môj entuziazmus a prejdime priamo ku knihe. Bitterblue – to je postava, ktorá na seba strhla dosť veľa pozornosti už v prvej knihe série. Po tridsaťpäťročnej tyranii kráľa Lecka je práve na jej pleciach opäť postaviť Monseu na nohy. A hoci Leck je už dávno mŕtvy, jeho tieň sa ešte stále vznáša po celom kráľovstve, akoby sa hmla jeho nadania ešte celkom nezdvihla z myslí ľudí, ktorým panoval tak zvráteným spôsobom...

Myslím, že Kristin Cashore si vybrala skvele, keď sa rozhodla napísať knihu o Bitterblue, na ktorú je od prvej knihy zvedavý určite takmer každý. Ešte pred čítaním ma však nadchlo grafické spracovanie knihy, a tým nenarážam jedine na obálku (moje kľúče mi teraz pripadajú také nudné), ktorá je, samozrejme, krásna i sama o sebe. Síce mi chvíľu trvalo, kým som prišla na to, že to oko v krúžku na kľúče tam nie je len tak izolovane a odveci, no je súčasťou Bitterbluinej tváre. (Ale prišla som na to, bod pre mňa!) Vo vnútri vás totižto čakajú ilustrácie, pri každej časti knihy, ktoré budete vedieť plne oceniť až keď budete poznať, aký je ich skutočný význam, čo vypláva najavo vo vhodný čas; a okrem nich vzadu čakajú i doplňujúce ilustrácie. Mne neostáva nič iné, len sa skloniť pred ilustrátorom, pretože odviedol skutočne dobrú prácu.

Ako náhle sa začítate, Kristin Cashore vás predsvedčí, že na tejto knihe sa dá obdivovať omnoho viac, než len ilustrácie. Strhuje už samotným prológom – ten bol jednou z mojich obľúbených častí i v predošlom diely a tentoraz to nebolo nijako inak –, v ktorom sa približujeme k Bitterbluinmu detstvu, vysoko ovplyvnenému Leckom. Ak vás kedykoľvek zaujímalo, ako vyzerali jej rané roky, tu to máte, v jednej z najsilnejších, najemotívnejších a najlepších častiach knihy vôbec.

A zvyšok ani najmenej nezaostáva. Konečne (!) sa dočkávame Katsy a Poa, postáv, s ktorými sme sa zoznámili už vo Výnimočnej, no i množstve iných a nových, ktoré uviedla už samotná Bitterblue. Práve postavy sú jednou z mojich najobľúbenejších častí knihy. Je ich neskutočne veľa, a to nepreháňam. No každá z nich zohráva v príbehu svoju úlohu, či už väčšiu alebo menšiu, každá z nich je rovnako dôležitá a všetky vedľajšie postavy mi k príbehu proste neodmysliteľne prirástli; akoby bola Bitterblue kniha o každej jednej z nich, toľko priestoru dostali. V mnohých knihách neviem o hlavných hrdinoch toľko, ako viem o vedľajších charakteroch z Bitterblue. A tie nadania! Na stránkach sa vyskytla neobyčajne vysoká koncentrácia odlišne sfarbených očí. Výsledkom sú Výnimoční, ktorým by som ich schopnosti veľmi rada ukradla.

V prípade, že by sa niekto obával, či si i Bitterblue nájde svoju druhú polovičku (neznášam toto slovné spojenie, len tak medzi rečou), nemusíte sa obávať. Vzťah Bitterblue bol jednou z... najšpecifickejších (ak to tak smiem pomenovať) romancí, o akých som kedy čítala a ktorá ma, prirodzene, úplne dostala. Pri istej koncovej scéne som sa takmer rozplakala. Bola neuveriteľne krásna a úplne vystihujúca. Pre mňa ďalšia z najpôsobivejších a najlepších okamihov celej knihy.

Očakávania od Bitterblue boli nesmierne vysoké a neviem, ako pre ostatných, no mňa vôbec nesklamala. Vyvolala u mňa rovnako silné pocity, ako predchádzajúce - a myslím, že tentoraz som sa dokonca smiala viac, než pri Výnimočnej a Ohnivej, hoci príležitostí naozaj tak veľa nebolo. Ergo, knihu hodnotím ako maximálne uspokojujúcu, inteligentnú a sofistikovanú spôsobom typickým jedine pre Kristin Cashore. A na záver si ešte neodpustím fotografie občerstvenia, ktorým v istom kníhkupectve pohostili Kristin na jej Bitterblue turné:

(z oficiálneho blogu kristincashore.blogspot.com)

Hodnotenie: 

Veľa kníh s anjelskou tematikou som síce nečítala (a kto čítal článok u  Luu, ten vie, že výber vlastne ani nie je taký veľký, ako by sa mohlo zdať), no i to mi stačilo na to, aby som si o nich vedela vytvoriť aspoň akú-takú mienku, a poviem vám, nie vždy sa chce spisovateľom držať všeobecnej mienky o anjeloch. A tak sa stalo, že okrídlené tvory sa v teenegerskej literatúre pokrivili a zdeformovali tak, že by sme ich pravú podobu identifikovali len ťažko.

Alexandra Adornetto sa však od týchto príbehov odlišuje hneď v niekoľkých veciach. Záblesk začína (relatívne) nekonvenčne už od prvej stránky, na ktorej sa vo fiktívnom mestečku Venus Cove zjavujú traja anjeli, poverení úlohou rozširovať vieru a dobro na tomto pomerne drobnom poli pôsobnosti. Dvaja z nich sú už takpovediac veteráni - archanjel Gabriel a serafínka Ivy. Misia však bola nariadená i sedemnásťročnej Bethany (v anjelskom ponímaní času sotva batoľa,  no na YA knihu je jej vek viac než vhodný), ktorej puto k ľuďom je silnejšie, než je obvyklé a pre jej súkmeňovcov i pochopiteľné. A kým prví dvaja spomínaní majú na zreteli jedine svoj cieľ - prinavrátiť obyvateľom mestečka do srdca dobro a starosť o blížnych -, Bethany po rozume behá len zdanlivo nedosiahnuteľný spolužiak Xavier Woods s tragickou minulosťou (táto veta vyznela horšie a viac klišé, než to v skutočnosti je).

Z príbehu nám teda odpadáva nebezpečné pátranie, aké tajomstvo v skutočnosti ten krásny chlapec  od vedľa skrýva. V Záblesku objektom hrdinkinho záujmu nie je ani vlkolak, ani upír, ani padlý anjel, ani Superman, ale obyčajný človek - bremeno nadprirodzenej bytosti nesie na pleciach ona sama. A čo je ešte prekvapivejšie je to, že anjeli, ako sú v Záblesku opisovaní, majú k padlým naozaj veľmi ďaleko (hoci...). Ich úlohou je rozširovať lásku a vieru a sláviť svojim životom Boha... ich život je priamo viazaný s kresťanstvom a konzervatívnymi hodnotami, skloňovanými pomerne často, teda presne tak, ako sme si mysleli, kým sme nezačali čítať literatúru pre mladých dospelých.

Presne toto hodnotím ako najlepšiu vec na Záblesku, všetky tie priame prepojenia s Bibliou, nebom, peklom, kostolmi a podobne. Hlavne menovanie členov rady bolo pre mňa ako balzam na dušu. Vravela som si, toto tu chýbalo! V anjelskej knižnej sfére je paradoxne práve tento aspekt vánkom čerstvého vzduchu. Možno práve preto som už po pár stranách vedela, či aspoň tušila, že Záblesk bude mojou najobľúbenejšiou anjelskou knihou/sériou. Nie je síce dokonalý a niekto by mohol povedať, že i nudný, nakoľko si viem predstaviť, že pre niekoho môže byť príbeh vo viacerých častiach nezaujímavý, no ja som ho tak nevnímala. Zhltla som ho za pár hodín, čítanie som si užila a teraz nemôžem povedať nič iné, než že kniha sa mi zdala roztomilá. To je presne to slovo, ktoré Záblesk vystihuje, ako lásku či stredoškolský život, ktorý je nám predostieraný očami niekoho, kto o niečom takom nikdy nechyroval, nadšeným z každej maličkosti.
Najväčšiu zásluhu na tejto roztomilosti má zrejme fakt, že príbeh nám rozpráva Bethany, v nebi sprevádzajúca na druhý svet duše detí, fascinovaná láskou a potajomky sa túžiaca zaľúbiť už pred tým, než prišla do Venus Cove, no zároveň si uvedomujúca, že je pre ňu prvoradejšie plniť si svoje poslanie. A skutočne sa chvíľu snaží, no - má predsa sedemnásť, a keď spozná Xaviera (milujem to meno. Nie je dokonalé?), rýchlo všetky pravidlá, ktoré jej boli vštepované, zahodí za hlavu.
A láska Xaviera a Bethany bola presne taká, aká sa dá očakávať od knihy onoho žánru... sladká, okázalá, v istom zmysle staromódna a atypická. Z každej stránky priam kričalo, že to nie je kniha pre cynikov, hľadajúcich verný obraz reality, ktorá dokáže uštedriť tvrdé podpásovky (hoci, neviem si predstaviť, že by niekto taký vôbec čítal knihu o anjeloch), no že na druhú stranu poteší tých, ktorí buď naivné romance vyhľadávajú, alebo nimi z času na čas neohrdnú. Ak patríte k tej druhej skupine, tak vám Záblesk vrelo odporúčam. Je to taká kniha, pri ktorej nemusíte rozmýšľať, len sa prihlúplo usmievať a potláčať citoslovec jéééj. Navyše sa pri čítaní nemusíte obávať srdcovej príhody, pretože dej je, až na výnimky, skôr predvídateľne ospalý a idylický, než akčný a plný náhlych zvratov. To nie je výčitka - vlastne som s tým celkom spokojná.
V podstate sa celá kniha držala v jednej rovine a na konci sa nie neobvykle nakumulovalo trochu viac akcie a pochmúrnosti. Čo by to predsa bolo za knihu presiaknutú dobrom a láskou, ak by sa v nej neobjavila i trocha temnoty, proti ktorej treba bojovať? Síce bola v porovnaní s ostatným rozvedená len málo a pre mňa nedostatočne, čo ma mierne sklamalo, i tak ostáva ostáva Záblesk jednou z najmilších kníh, aké som za poslednú dobu čítala a hoci si myslím, že by pokračovanie už ani nepotreboval, napriek tomu sa teším na to, čo si Alexandra Adornetto (spomínala som, že v čase vydania mala len osemnásť rokov? Onedlho začnú vydávať knihy batoľatá, raz príde na moje slová a potom uvidíte!) vymyslela na zvyšné dve knihy trilógie - tretia časť Heaven vychádza v origináli v auguste tohto roku a druhé pokračovanie, so slovenským titulom Záhrobie, je aktuálne čerstvou novinkou vydavateľstva Ikar.

Hodnotenie:

Maturantka Tina má pocit, že jej život uviazol na mŕtvom bode. Pociťuje potrebu zažiť niečo nevšedné, a tak sa ocitne na koncerte punkrockovej kapely. V chalanovi, ktorý sedí za bicími, spopzná svojh bývalého suseda. Ten obracia jej svet hore nohami, vťahuje ju do víru punkovej energie a slobody, no prináša so sebou aj riziko a nebezpečenstvo. Je teda iba na Tine, či sa rozhodne stiahnuť do kúta alebo sa poddá svojmu srdcu. Bude v jej prípade platiť, že risk je zisk?

Už od chvíle, čo som túto knihu chytila do ruky, som vedela, že to nie je nič pre mňa. Väčšinou som celá nadšená zo slovenských kníh a z tých contemporary ešte viac, ale... nuž. V prvom rade však treba knihe uznať, že zachytila naše slovenské prostredie naozaj reálne a detailne, bez akýchkoľvek prikrášlení či pomýlených predstáv, čo ma dovádza k mienke, že Enja Rúčková je buď vekovej kategórie svojich postáv, alebo má veľmi dobré informácie z prvej ruky, alebo má skrátka na svoju mladosť veľmi živé spomienky. Je to jeden z dôvodov, prečo si veková kategória, na ktorú kniha mieri, určite zamiluje, pretože celé to prostredie je jej až neuveriteľne blízke. A netreba zabudnúť dodať, že je to napísané naozaj veľmi dobre a v rámci svojho žánru očakávania určite splnilo - vo mne to však až taký dobrý dojem nezanechalo.

Už po pár stranách som vedela povedať, čo sa stane na konci a akým smerom sa kniha bude vyvíjať. Nemýlila som sa, a to pri predpovedaní deja kníh bývam väčšinou mimo. Vývin ďalších udalostí bude určite aspoň nejasne samozrejmý každému, a preto je dôležité to, čím to autor okorení. To bol ten kritický moment, a práve to korenie mi nepripadalo také zaujímavé a strhujúce, aké by podľa mňa dobrá kniha mať mala. No to by až tak nevadilo, pretože kniha bola i tak pútavá v rámci normy, no hlavným kameňom úrazu pre mňa bola hlavná postava, Tina. Mala potenciál. Mohla by z nej byť postava, ktorú by som si obľúbila, no ako príbeh plynul, mimovoľne som si ju zaradila k nezáživným a nepochopiteľným hrdinkám typu istá Bella, a tie ja rozhodne nevyhľadávam. Možno som čítala až príliš veľa kníh so silnými hrdinkami a príliš som si na ne zvykla, až tak, že som zabudla, že existujú i ich presné opaky, pri ktorých máte chuť otrieskať si hlavu o stenu. Alebo o ňu otrieskať tú knihu, whatever.

Zabudnime však na Tinu. Sústreďme sa napríklad na jej vzťah s punkerom. To bol tiež jeden z vzťahov podľa šablónky istej Belly a Edwarda, až na malé odchýlky a absenciu paranormálnej zložky. Absurdné dialógy, nehynúca láska, príliš veľa fenyletylamínu. A to ma nebavilo, pretože to bolo neoriginálne, patetické, malo to na viac. V knihe niekoľkokrát v rôznych variáciách odozneli vety ako "Žeby Džony žiarlil?" alebo "Netušila, ako je možné, že má na ňu taký vplyv". Úplne to zaklincovalo "Mala by si sa ma báť, nie ma ľúbiť". Chcela som sa vyhodiť z okna, no potom som si povedala, že na mňa nejaká kniha nemôže mať taký silný vplyv (ako Džony na Tinu a opačne).

Ako kladnú stránku však hodnotím tých pár strán obetovaných domácemu násiliu. Myslím, že to bola jedna z tých pozitívnejších aspektov knihy, berúc do úvahy hlavne to, že kniha sa venovala úplne niečomu inému, a napriek tomu, že o tejto problém sa v knihe zavadilo len povrchne, rozpracovaný bol dobre.

Dvojsečným mečom bola práve tretia osoba, z ktorej bola kniha prerozprávaná. Jednak som sa kvôli tomu nedokázala tak ponoriť do Tininej postavy a možno preto mi prišla taká ťapa a taká nelogická (je však možné, že ak by to bolo napísané z jej pohľadu, bolo by to ešte horšie), no na druhú stranu sme sa dozvedeli i o myšlienkach iných postáv zároveň. Jednotlivé perspektívy však skákali jedna cez druhú a to vedelo byť mätúce... no na druhú stranu ma i potešilo, že viem viac o každej z postáv.

Risknem to s punkerom bolo napísané pekne, milo, realisticky, v norme zaujímavo, plné navzájom sa líšiacich postáv a celkovo... nebolo to také zlé, no nemôžem povedať, že by som z toho ostala nadšená, uvažujúc len a len nad tým, čo sa v knihe odohralo; nemôžem ani povedať, že by sa mi to veľmi páčilo, ale ani to, že by sa mi to výhradne nepáčilo, hoci, ako som spomínala na začiatku, nespadalo to priamo do žánru kníh, ktoré by som vyhľadávala alebo bezuzdne zbožňovala. Skrátka priemer, ktorý poteší, no nechytí presne tak, ako by ste si želali, a hoci v istých okamihoch sa mi kniha páčila, v iných to bolo presne naopak, a tak ju nemôžem radiť ku knihám, ktoré by som si rada niekedy prečítala znova.

Hodnotenie:

Meme, ktoré organizuje Sue

-vezmete si knihu, ktorú práve čítate

- aj ked ju nebudete mať dočítanú v meme napíšete, ktorú postavu ste si zatiaľ obľúbili a prečo.


Vyberať najobľúbenejšiu postavu z Bitterblue je sakra ťažké, lebo ich je tam dosť veľa a ja ♥ prevažnú väčšinu z nich, tak som sa nakoniec rozhodla venovať tohto týždňové meme tej, ktorá sa momentálne okrem Bitterblue vyskytuje v časti, na ktorej sa práve nachádzam najviac. A to je, tramtadadá...

Autor: Kristin Cashore

Názov: Bitterblue (Sedem kráľovstiev #3)

Postava: Death

Prečo? Má dokonalé nadanie a jeho meno sa rýmuje s teeth.  Za chladnou a sarkastickou fasádou sa v skutočnosti skrýva niekto s celoživotnou vášňou a odovzdanosťou pre knihy. A... no čo vám poviem, je úplne úžasný.

Nezapierajte, určite už každý z vás videl nejakú telenovelu. Či už z vlastného popudu, alebo ste tej mánii prepadli, keď vás počas leta strážila babka. A aj keby nie, určite viete, že zápletky v telenovelách vedia byť absurdné a až šialene nereálne. A ak si dobre spomínam, nie až tak zriedkavo sa v nich objavuje jeden motív - jedna z postáv si v šatníku vystavala oltárik so sviečkami (zapálenými 24/7! V skrini!) a fotkou toho-ktorého jej milovaného (alebo zosnulého?).

Po dočítaní Výnimočnej som nemala ďaleko k tomu, aby som si v skrini spravila rovnaký oltár, venovaný Kristin Cashore. No a čo, že by som si podpálila všetko oblečenie. Ak kvôli tomu do tla nevyhorel žiadny dom v telenovelách, nemôže sa to stať ani mne. Len akési zvyšky zdravého rozumu, o ktorých som ani netušila, že ich ešte mám zachované, mi niečo také spraviť zakázali. Lenže potom prišla Ohnivá a pre mňa už nie je žiadnej záchrany. Naveky ostanem šialene zamilovaná do nej, do jej postáv, myšlienok, deja a všetkého iného, čo sa na knihách dá obdivovať... a tiež do všetkých ostatných kníh Kristin Cashorovej. A sviečky, ktoré neuveriteľne prefíkane skryjem vo svojej skrini budú horieť večne (až kým ich neobjaví José, Ferdinando alebo Romualdo).

A teraz už vážne... Ohnivá je neuveriteľná kniha. Neuveriteľne, dych vyrážajúco dobrá, ak mám byť presná. Nesie sa v rovnakej stredovekej atmosfére, ako Výnimočná, za siedmimi kráľovstvami (áno, za siedmimi kráľovstvami! Naozaj tam ešte niečo je!), zasadená o pár rokov pred dejom prvej knihy (takže žiadna Katsa ani Po, bohužiaľ... smútok vás však rýchlo prejde, lebo postavy Ohnivej sú rovnako zamilovaniahodné ako postavy jej predchodkyne) s celkom novými postavami (teda... až na jednu. Nebudem prezrádzať viac, no všetkým, čo čítali Výnimočnú, padne sánka už pri prológu a ak sú vaše fyziologické reakcie podobné mojim, ešte chvíľu po jeho dočítaní sa nebudete vedieť pozviechať). Navyše som zistila, že Kristin Cashore má jednu úžasnú vlasnosť. Stačia jej obyčajné slová na to, aby dokázala vyvolať emócie rovnako silné, ako niečo, čo vidíte na vlastné oči, naštartuje vašu fantáziu neuveriteľným spôsobom, akým sa to u mňa nepodarilo ešte žiadnemu inému autorovi. Dokáže šokovať, ohúriť, a zlomiť vám srdce tak, až máte pocit, že sa už nikdy nedáte dohromady. Pretože, a to by ste mali vedieť, ak sa so svojimi postavami nehrala už v prvej knihe, v tejto je vyslovene krutá, tvrdá, vyráža dych. Nie som si istá, či jej budem vedieť niektoré veci odpustiť, no zároveň ku knihe neodmysliteľne patria. Predostierané sú nám vlasnosti o nič odlišnejšie v ňou vymyslenom svete, než v tom našom. Láska a neha, no i nepredstaviteľná krutosť, v ešte väčšom rozsahu, než v prvej knihe. Ak i máte útlocitný žalúdok, nepocítite to, pretože to všetko je vyvažované jemnosťou a vľúdnosťou, ktorej bude stačiť len pár sekúnd na to, aby dobyli vaše srdce.

Čo sa týka hlavnej hrdinky... nuž, Vatra. Neviem, či sa k nej dá povedať niečo viac, či sa to dá mimo knihy akosi presne vystihnúť. Je to presne taká postava, aká sa od Kristininých kníh dá očakávať - silná, odvážna, bohémska, a napriek tomu reálna, ženská, citlivá. Vystupuje z radu slabých postáv túžiacich po láske a zaraďuje sa medzi jedny z najsilnejších hrdiniek v literatúre vôbec, ostávajúc však stále v rovine, pri ktorej sa o ňu môžete oprieť, nájsť v nej vzor nie v ako nereálne vykonštruovanom idole, no skôr v dokonale zachytenom obraze ženy, ktorá si prešla horšími vecami, než si vôbec dokážeme predstaviť. Nie je ani biela, ani čierna... pohybuje sa po stupnici šedej, ako každá postava z knihy. A v Ohnivej boli prepracované ešte lepšie a dokonalejšie, ako postavy Výnimočnej, bolo im venovaného omnoho viac priestoru a ja som len žasla... počas celej knihy som vlastne nerobila nič iné, len som žasla alebo plakala, a potom som už nevládala a len som nemo a dojato civela na stránky, v nemom úžase obdivovala talent Kristin Cashore, aký sa len tak nevidí a po posledných slovách som ešte hodnú chvíľu nebola schopná robiť nič iné, než nad knihou uvažovať.

Jedno z prekliatí naozaj dobrých kníh je to, že človek o nich nikdy nevie veľa napísať, čo platí minimálne v mojom prípade. V hlave má tak veľa pocitov, ktoré je však len ťažko pretransformovať do viet, bez toho, aby prezradil čokoľvek podstatné z knihy a pokazil by tak zážitok ostatným (ak by to pri Ohnivej niekto spravil mne, verte, nebola by som schopná tak rýchlo mu odpustiť). Tak je to so mnou i teraz - i pár dní po dočítaní sa nezmôžem na nič, len na užasnutý obdiv - a na odporúčanie pre každého, aby si Ohnivú prečítal a to rýchlo, pretože kníh tak dobrých, ako je táto, sa nájde len málo, a keď už sa vyskytnú, zaslúžia si tak veľa pozornosti, koľko len môže kniha dostať.

Hodnotenie: 

Čítanie na slepo je mesačné meme usporiadavané Luc. Princíp je v tom, že si máte náhodne (napr. použitím random.org) vybrať jednu knihu z vášho to-read listu (pomôže, ak máte aktívne spravovaný účet na goodreads.com), ktorú si v danom mesiaci prečítate.

Zo sedemdesiatich troch kníh, ktoré obsahuje môj zoznam to-read mi vyšlo číslo tri, a to...

Beautiful Disaster od Jamie McGuire. Obálka krásna, hodnotenie vysoké, uvidíme, čo sa z toho vykľuje :)

Týždenné meme usporiadava Judith.

VTIPNÝ MOMENT 
-z knihy Obchodník so smrťou od Hugha Laurieho-

-vyberala Norah-

„Pán Lang, “ ozval sa nakoniec, „viete vôbec, kde ste?“ Našpúlil pery do nacvičeného výrazu.
„Samozrejme, že viem, pán O'Neal. Som v miestnosti C188.“
„Ste na ministerstve obrany.“
„Hmm. To znie pekne. Máte tu nejaké stoličky?“

ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy Divergencia od Veronicy Roth-
-vyberala Norah-

„Strach ťa neochromí, ale nabudí. Videl som to. Je to fascinujúce.“  Pustí mi bradu, ale stále sa ma dotýka, rukou mi zľahka prechádza po sánke, po krku.  „Občas...občas zažúžim vidieť to ešte raz. Chcem sa na teba dívať, keď žiješ naplno.“
Položím mu ruky okolo pása. Nepamätám sa, že by som sa to rozhodla urobiť. No nevládzem sa ani odtiahnuť. Pritisnem sa mu k hrudi a pevne objímem, prstami mu kĺžem po svaloch na chrbte.
Za okamih mi jednu ruku položí na kríže a pritiahne si ma bližšie, druhou ma pohladí po vlasoch. Znovu sa cítim maličká, ale tentoraz ma to nedesí. Už sa ho nebojím.

SILNÝ MOMENT
-z knihy Obchodník so smrťou od Hugha Laurieho-
-vyberala Norah-

„Môžem byť čímkoľvek, ale rozhodne nie som nájomný vrah.“
„Dlhodobé skúsenosti v tejto oblasti, pane, ma priviedli k názoru, pane, že nikto uričite nie je vrah, až kým sa ním nestane. Je to ako s majiteľmi psov. Môj pes by nikoho nepohrýzol, hovorievajú. Až jedného dňa sa pristihnú, ako hovoria až doteraz to nikdy neurobil. Tým mám na mysli, že nikto nemôže poznať nikoho dokonale. Nikoho, ani žiadneho psa. Nemôže ho poznať naozaj.“

Vo svete, kde žije Maddy, sú anjeli obrovským hitom. Zaplavujú televízne obrazovky, obálky časopisov, billboardy, sú tvárami úspešných reklám a kampaní. A keď začínajú ľudia uctievať anjelov, vyčísľuje sa i hodnota ľudského života...

Scott Speer je režisér videoklipov. Režisér. Videoklipov. A chodí s Ashley Tisdale. To je tá ružová z High School Musical (áno, uvedomujem si, že spomenutím High School Musical, dokonca nejasnej znalosti postáv tento blog práve prišiel o všetku serióznosť, ktorú by kedy mohol získať). Nečudujte sa mi, že som od tejto knihy nič svetoborné nečakala. Napriek pochybnostiam, s ktorými som sa vrhala do čítania, mi však obočie vylietalo vyššie a vyššie... pretože Scott Speer je buď prekvapivo nadaný spisovateľ, ktorý zakotvil pri nesprávnej profesii, alebo je multitalentovaný, alebo mu tú knihu skrátka napísal niekto iný.

Pôsobenie v Hollywoode mu však pri tejto knihe bolo obrovskou výhodou. Totižto - v Immortal City sú anjeli obrovskou senzáciou. Celebrity známe po celom svete, ktorým sú venované noviny a televízne kanály, rozoberajúce veci typu "kto sa objavil na včerajšej párty", "kto s kým" a tak ďalej a tak ďalej, a práve tým, že Speerovi je to predsa len o niečo bližšie, než "bežnému smrteľníkovi", získala kniha na autenticite - práve táto enormná sláva anjelov nebola dielom niekoho, kto len háda, ako taký život asi môže vyzerať, no skutočná a uveriteľná.

Na druhú stranu, ľahko by sa z toho mohlo stať niečo, čo na knihách  neznášam - akási sebestrednosť, presvedčenie, že anjelmi je posadnutý celý svet. Tomu sa Immortal City vyvarovalo takisto. Už len samotný fakt, že všetka mánia ide akosi mimo Maddy, skôr nezaujatej leskom anjelského sveta, dodáva knihe punc hodnovernosti.

Na svoju počiatočnú skepsu som teda veľmi rýchlo zabudla a netrvalo mi dlho, kým som sa do knihy úplne zahĺbila, je skutočne chytľavejšia, než by som bola čakala. A ešte niečo - nikdy by som nepovedala, že túto knihu písal chlap. Až príliš... poznal svoje postavy. Hoci, Jackson bol skôr výnimka. Od začiatku som nevedela, čo si o ňom mám myslieť. Bol taký... nijaký. Jeho slová, reakcie mi neprezrádzali nič o tom, aký je. Skôr jedna z tých postáv, ktoré spravia to, čo sa od nich očakáva, aby pekne zapĺňali stránky príbehu, no nakoniec o nich neviete nič povedať. Neskôr sa už síce ako-tak sformoval, no chvíľu som z neho mala naozaj nepríjemný pocit.

A keď sa nakoniec Maddy a Jackson stretli... nuž, viete si predstaviť. Niektoré veci sa skutočne dali predvídať už od úplného začiatku a čo sa týkalo romantickej zápletky, na mňa bola príliš sladká, nikoho neprekvapila a scény sa príliš podobali na to, o čom som už nespočetne veľakrát čítala v iných knihách. Svetlým momentom však bolo to, že dej dopredu neťahali len oni dvaja. To, že sa pod osudovou láskou Maddy a Jacksa (no prosím) črtalo niečo temnejšie a nebezpečnejšie, sa postaralo o môj pretrvávajúci záujem. A chvalabohu, konečne sa niekto pri písaní knihy o anjeloch aspoň trochu držal Biblie a nepísal hlúposti. Reflektory a blesky fotoaparátov síce so starozákonnou verziou anjelov veľa spoločné nemajú, no v Immortal City boli omnoho bližšie tej klasickej verzie o anjeloch, než v iných anjelských knihách, s ktorými som sa doteraz stretla, hoci ich veľa nebolo. Keď jedna z postáv schytila do rúk Bibliu a začala hľadať priamo v nej, mala som chuť plesať. (A keď sa J. spýtal M., či si s ním nechce zalietať, mala som chuť vyskočiť z okna a zúfalo vykríknuť, kde sú strážni anjeli teraz.)

Ako som sa prelúskavala stredom, môj záujem sa držal kdesi v norme a koniec ma... sklamal i potešil zároveň. Sklamal, pretože som od vyriešenia kriminálnej zápletky očakávala viac. Autor síce splnil svoj zámer - vinníkom ma absolútne prekvapil. No hneď, ako opadlo prekvapenie, nahradilo ho mierne sklamanie, ktoré však nemôžem detailnejšie popísať bez toho, aby som prezradila kľúčové momenty v knihe, no pripadalo mi to mierne... pritiahnuté za vlasy. Možno by som to nevnímala tak negatívne, keby bola táto časť príbehu rozvedená viac a podrobnejšie.

Posledných pár strán to však pre mňa vylepšilo, pozitívne ma prekvapili a nedočkavo naladili na pokračovanie. Navyše, ak sú fámy pravdivé, myšlienky Immortal City sa už chytili tvorcovia seriálov ako napríklad The Vampire Diaries či Gossip Girl (čo osobne vítam omnoho viac, než by som vítala filmové spracovanie), preto môžeme hádam očakávať anjelov i na "malom plátne" .

Hodnotenie:

Anotácia:

Život môžeme žiť len raz. Roky, mesiace, týždne, dni... Presnejšie – sedem dní v týždni. Niekedy máme dojem, že sú navlas rovnaké. Študentka Samantha Kingstonová však naozaj prežije rovnaký deň sedemkrát. Je nútená prehodnotiť každý krok, ktorý v ten deň spravila, každé slovo, ktoré vyslovila, každú myšlienku, ktorá jej prišla na um.

Spočiatku - bolo to úplne na samom začiatku knihy - ma napadla myšlienka, že táto kniha ma nebude baviť. Viete, nemám príliš rada tie hlavné hrdinky, ktoré sa správajú ako namyslené hviezdy, mysliac si, že okolo nich rotuje celá Zem. Také fakt nemusím. Myslím, že práve kvôli tomuto faktu som knihu brala s rezervou a začiatkom som sa len ťažko prekusávala.

Kedy sa mi kniha začala skutočne, nehorázne páčiť? Musím sa priznať, že to bolo niekde po prvých sto stranách (áno, som divná), no potom už bolo knihu ťažké pustiť z ruky.
Štýl Lauren Oliver je... iný. Bola som o tom oboznámená pred tým, ako som sa do knihy pustila, preto som akoby zámerne vyhľadávala tie veci, ktoré budú iné. Nuž, áno, musím priznať, jej spôsob akým všetko opisovala ma naozaj dostával. Mám rada prečačkané epitetá, ktoré mi uviaznu v hlave a ku ktorým sa môžem stále vracať.

Na knihe ma najviac nadchli dve veci. Po prvé, Sam. Milujem knihy, v ktorých sa hlavná postava, alebo ktorákoľvek iná, mení, pretvára, formuje, stáva sa z nej iná osoba – zväčša lepšia. Napriek tomu, že Sam prežívala úplne obyčajný deň, som si užívala každú situáciu, každý moment. A to je druhá vec, ktorá sa mi hrozne páčila. Maličkosti, ktoré dotvárali dej. Tie veci, ktoré Sam mala rada, úplne obyčajné veci, ktoré prežíva každý z nás, no berieme ich ako samozrejmosť a nepozastavujeme sa nad nimi. Všetky tie úplne normálne veci, ktoré vám otvárali cestu k lepšej uveriteľnosti knihy, neboli prehnané ani nepôsobili rušivo. Sam však nemá na výber a ako je napísané v anotácii, musí prehodnotiť všetko čo urobila a urobiť to znovu, možno inak, možno lepšie, možno sa tomu vyhnúť.

Zhrnuté a podčiarknuté – kniha bola lahôdka, prinúti vás zamyslieť sa, nad sebou, nad životom, nad smrťou a nad všetkým, čím si v živote prechádza každý z nás. Jediné, čo mi na knihe miestami vadilo, bol trochu kostrbatý preklad, no len zo začiatku a možno to mal na svedomí spomínaný Laurenin štýl, kým som si naň zvykla. V každom prípade mi to nepokazilo zážitok a knihu som si naozaj užila.

Hodnotenie: