Chicago, ďaleká budúcnosť. Beatrice Priorová žije v spoločnosti rozdelenej na päť frakcií. Na rozhodovacej ceremónii si všetci šestnásťroční vyberajú frakciu, ktorej zasvätia zvyšok života. Beatrice má len dve možnosti: zostať so svojou rodinou, alebo ju navždy opustiť, aby mohla byť sama sebou. Rozhodnutím napokon prekvapí všetkých vrátane seba. Zmení si meno na Tris a usiluje sa obstáť v tvrdej konkurencii, aby si vybojovala miesto v novom živote. Hľadá skutočných priateľov a zamotáva sa do vzťahu s chvíľami neodolateľným, inokedy neznesiteľným chlapcom. Keď Tris objaví sprisahanie, ktoré môže zničiť jej navonok dokonalú spoločnosť, záhadná schopnosť jej buď pomôže zachrániť ľudí, ktorých miluje, alebo...

 Vydavatelia nám v poslednej dobe servírujú dystópiu ako na bežiacom páse, predostierajú nám plno autorov snažiacich sa priživiť zo slávy Hry o život. Nič nové pod slnkom, takisto ako fakt, že neskutočné množstvo z tých kníh sa na slovenský trh vôbec nedostane. Preto by sme mohli predpokladať, že keď už sa do slovenčiny niečo preloží, tak to nebude len kvôli tej nádhernej, úžasnej, dokonalej, dych berúcej obálke, akú Divergencia bez akýchkoľvek pochýb má. No je to skutočne pravda...? (Túto mysterióznu rečnícku otázku som si nemohla odpustiť. A že som to ja, tak si na ňu i odpoviem.) Po jej prečítaní môžem spokojne povedať - áno, je to pravda.

Veronica Roth v Divergencii vytvorila úžasný svet. Koncepcia piatich frakcii ma úplne nadchla a potom sa mi už kniha nemohla nepáčiť, aj keby som chcela. A verte mi, pri Divergencii niečo také rozhodne chcieť nebudete. A ešte jedna vec, ktorá sa vylučuje s Divergenciou - nuda. Tá je totiž to posledné, čo by vám kniha mohla ponúknuť. Je totižto nasiaknutá akciou takmer až od prvej stránky a Veronica Roth vôbec nepoľavuje! Od frakcie, ktorú si Tris vybrala, sa ale už tak trochu dá očakávať, že ponúkne množstvo akcie a nečakaných zvratov, ktoré budete ledva zvládať spracovať.

No napriek tomu, že knihu nemôžem hodnotiť inak, než pozitívne, pretože v podstate mala úplne všetko, čo by dobrá kniha mať mala a ak by som sa zamyslela nad tým, čo mi na knihe vadilo, asi by som na nič duchaplné neprišla, a i napriek tomu, že som takmer štyri hodiny bez prestania čítala, až kým som sa nedostala a potom som si vyčerpaná ľahla do postele a ráno sa zobudila s kruhmi pod očami, akosi to pre mňa nebolo to pravé orechové a nemôžem jej dať plných päť hviezdičiek, hoci na to nemám veľmi pádne dôvody... ak sa za pádne dôvody označuje to, že Tris mi niekedy liezla na nervy (naozaj len výnimočne. Hlavne keď SPOILER rozmazávala svoj prestup) a sprvu nebola divergencia poriadne vysvetlená a ja som tak celkom nevedela, prečo by to malo byť také nebezpečné a prečo sa jej Tris tak neuveriteľne bojí, keď o nej v podstate nič nevie  KONIEC SPOILERU, či to, že pri všetkej tej akcii mi tam príležitostne chýbalo bližšie rozvedenie charakterov, pocitov. To by sa dalo nazvať maximálne chybičkami krásy, nie niečím, čo by mi na knihe tak výrazne prekážalo. Preto ak váhate nad tým, či dať Divergencii šancu - rozhodne jej ju dajte. Určite vás dostane a na konci budete a) len nemo vyvaľovať oči b) mať chuť otrieskať tú knihu niekomu o hlavu (je ale dosť hrubá, aby ste niekomu náhodou neprivodili otras mozgu...). Tak sa knihy proste neukončujú! No minimálne sa tak zaisťuje, že ten, kto si už prečítal prvú časť, si druhú ujsť rozhodne nenechá.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo...

Alžbeta Hulová, ktorá titulom Spoveď jedného dievčaťa debutuje (a to mala v čase vydania len šestnásť rokov!), si pre svoj román vybrala až prekvapivo silný námet, ktorý sa môže zvrhnúť na skutočnú katastrofu, ak s ním zle narábate. No zvláda ju až prekvapivo dobre, a teraz nemyslím prekvapivo na to, že je to slovenská autorka, ani prekvapivo na to, že má len šestnásť rokov, no skutočne dobre. Dojímavo, ale v prvom rade so surovou úprimnosťou a stoickosťou. Nela sa neľutuje a nevenuje desiatky strán svojim zroneným duševným výlevom, ale predostiera nám svoj život so stoickým realizmom.
Začiatok knihy mi prišiel mierne rozpačitý a neostrieľaný, čo sa odrazilo hlavne na opisoch - mimovoľne som si pri nich vybavila tie, ktoré som kedysi písavala ako slohové práce do školy (apropo, moje opisy boli príšerné), no vzápätí prišla na rad už spomínaná minulosť, poprepletaná so súčasnosťou Nely, ktorá na mňa skutočne veľmi hlboko zapôsobila a nevdojak som sa musela zamyslieť nad svojim životom. Keď som knihu brala do ruky, vôbec som neočakávala, že by u mňa mohla vyvolať také pocity.

Keď nastúpil september a dej sa začal odohrávať v škole, trochu som sklesla. No samotná dejová línia sa začala rozvíjať až v tomto prostredí - v prostredí písomiek, občas protivných spolužiakov a nepríjemných učiteliek. Nela spoznáva záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami spomínaného v anotácii... som jediná, komu pri tom napadol Edward?! (Božemôj, ich meno sa aj začína na rovnaké písmeno!) A musím priznať, že v istých ohľadoch mi Edwarda aj trochu pripomínal, aspoň spočiatku... ako sa však stránky míňali, vyhodila som si z hlavy Twilight aj akékoľvek iné knihy a plne som sa sústredila už len na túto konkrétnu.

Ááá, s tými míňajúcimi sa stránkami, nastúpil trojuholník. Úprimne povedané, nepripadal mi taký otravný, ako v niektorých iných knihách, kde hlavné hrdinky zádumčivo rozmýšľajú nad tým, či si majú vybrať dokonalého pána X, alebo pána Y, ktorý je predsa rovnako dokonalý! Nie, aj v tomto ohľade mi kniha pripadala omnoho bližšie skutočnosti. To je ďalšia vec, ktorá sa mi na nej páčila - to, ako mi celá tá atmosféra bola blízko, keďže sa to všetko odohrávalo na Slovensku. S čistým svedomím povedať, že táto kniha je milo osviežujúca a čisto slovenská, čo jej pre mňa len pridáva na hodnote, rovnako ako rovnako zaujímavé vedľajšie charaktery, žijúce svoj rovnako zaujímavý vedľajší život popri hlavnej hrdinke, na čo autori párkrát v zápale písania zabudnú.

Čo by som ale trochu vytkla, je koniec. Posledné stránky knihy boli nabité rýchlym spádom udalostí, a keď potom prišiel záver... všetko bolo príliš jasné, príliš šťastné, príliš narýchlo spackané. Nemám nič proti šťastným dokoncom (veď sú takmer všade), znesiem aj príliš idealistické, za aký by sa dal považovať tento, no len vtedy, ak sú podané dobre a to mi tak v tomto prípade nepripadalo, dokonca to až vyzeralo, akoby autorku k tomu koncu prinútil niekto z vydavateľstva, aby neboli čitatelia sklamaní (buď to, alebo opäť pracuje moja príliš bujará fantázia). Ale hoci moje celkové hodnotenie knihy koncom mierne pokleslo, i tak ju za stratu času hodnotiť nemôžem.

Alžbetu Hulovú po tejto knihe považujem za celkom sľubný knižný objav (Slovenský spisovateľ sa neprerátal, keď ju vyhlásil ich objavom roka) a myslím, že z jej pera by ešte mohlo vzísť veľa skvelých kníh. Ak táto píše ako šestnásťročná (akosi často tu skloňujem jej vek... nepomôžem si), keď trochu literárne, štýlovo, umelecky, spisovateľsky aj hocijak inak ako sa len dá vyzrie, jej knihy by mohli byť naozaj skvostami na slovenskej knižnej scéne a čo sa slovenskej YA knižnej scény, za skvost považujem i Spoveď jedného dievčaťa.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Do tejto knihy som išla s veľkým nadšením a omnoho väčšími očakávaniami. Už len tá krásna obálka človeka od prvého pohľadu nabáda k tomu, aby túto knihu vzal do rúk. Po prečítaní anotácie ju však už nebude možné pustiť ju z ruky a bude priam nemožné s ňou nedoplávať až k pokladni. Ako keď v obchode narazíte na novú sladkosť, ktorá vás zaujme, očarí a prebudí vašu zvedavosť. To sa stalo mne pri zhliadnutí tejto knihy.

Spracovanie
Autorka si vybrala skvelú tému na stvárnenie. V poslednej dobe idú dystopické romány po rebríčku úspešnosti čoraz vyššie, čo bol z jej strany naozaj výborný krok. Vytvoriť nový svet a nové pravidlá si vyžaduje veľa fantázie a predovšetkým odvahy. Nie všetkým odvážlivcom sa tento smer, ktorý si určili vydaril. Musím povedať, že v knihe mi nechýbali podrobné vyobrazenia toho, prečo je svet taký, aký práve je. Zo začiatku. Postupne som však začali vynárať odpovede a s nimi ešte viac otázok, na ktoré sme nedostávali odpovede. Do prvej polovice knihy som sa cítila stratená, neustále som otáčala stránky dúfajúc, že na nasledujúcej sa dozviem niečo, čo mi napovie. Je vo všeobecnosti známe, že čím dlhšie drží autor čitateľov v nevedomí, tým viac je do knihy "zažratý" a tým viac ho toto objavovanie začne baviť. Nehovorím, že tu autorka prestrelila, každý máme iné požiadavky a od knihy očakávame niečo iné. Vždy som mala rada knihy z post apokalyptického obdobia. O to viac ma vždy zaujímalo to, prečo je tomu tak. Kto to má na svedomí. Autorka nám neskôr ponúkne toto rozuzlenie, ktoré načrtla prakticky na začiatku, ale musím povedať, že ho poskytla dosť neskoro.

Postavy
Ela predstavovala typický prototyp dievčaťa, ktoré sa prispôsobí dobe, nech je akákoľvek. Všetko zniesla a naučila sa ako prežiť. Veľkú rolu v tom zohral jej otec, vďaka ktorému vďačí aj za svoj život. Preto sa ani nečudujem jej depresívnym náladám, ktoré sa mladá Ela snažila maskovať, ako najlepšie vedela. Nečudujem sa ani jej vzťahu k Peggy (pes), ktorý predstavoval pre ňu jediné spojenie s minulým životom. Nečudujem sa ničomu, čo ju ovplyvnilo a urobilo takou, aká je. Ela je ten charakter - plný predsudkov a spočiatku je rozhodnutá nevidieť okolo seba nič, len čiernu a bielu. Jediné, čo ma zaráža je, ako ľahko dokázala odhodiť predsudky, keď sa na scéne objavil Alex.
Alex – Dohliadač. Ten, voči ktorým má Ela toľko predsudkov. Je to predsa jeden z tých – Čistých – ktorí urobili zo sveta to, čím sa pre ostatných – Nečistých – stal peklom na zemi. Prečo by sa teda Ela mala naňho pozerať inak, aj napriek tomu, že jej zachránil život? Alex je postava, ktorú si hneď obľúbite. Silný, mladý, pekný, ochranársky typ, po ktorom túži každé dievča. No je tu ten čierny závoj, ktorý sa nad ním vznáša v podobe sivej uniformy, ktorú nosí a znaku vytetovanom na spánku. Spočiatku je záhadný Alex v Eliných očiach ten zlý. Ich vzťah sa pohybuje na tenkom ľade až do chvíle, než Ela podľahne jeho šarmu.

Zhrnutie
Krutá doba, kruté podmienky a krutosť ľudí nás celý čas držia v napätí, ako sa s tým hlavní predstavitelia popasujú. Mám rada romantiku, v knihách ju priam vyhľadávam a knihy z väčšej časti hodnotím aj podľa účasti tohto faktoru. Romantika tu bola. No na môj vkus bola rozvitá príliš skoro. Chápem Elino postavenie, jej odlúčenosť od ľudí a pocity, ktoré jej chýbali a nevedela sa s ich absenciou vyrovnať. Romantika, akú prežívali Alex s Elou mi do tej doby nie vždy sedela. Pravdepodobne som zvyknutá na iné typy kníh, v ktorých je každá strana nabitá dávkou akcie. Akcia tu bola. Boli tu aj zvraty, nové zápletky, ktoré zasahovali do deja nečakane a ozvláštnili ho. A dostávam sa ku koncu. Od posledných kapitol som čakala nejaké obrovské vyvrcholenie, rozuzlenie, veľké bum, ktoré by ma priklincovalo k prečítaním riadkom. Koniec mi naopak prišiel trochu odfláknutý, akoby len dokončoval to, čo bolo v strede knihy naznačené. Ležérne prešiel z akčného módu do pomalého, až som napokon pretočila poslednú stranu a bol koniec. A nemohla som tomu uveriť.
Kniha pre mňa nebola vyslovene sklamaním. Čítala sa skvelo, myšlienkové pochody boli opísané tak, aby ich nik nemusel čítať druhýkrát, lebo im neporozumel. Vedľajšie postavy mali všetko, čo mali mať, aby si ich človek obľúbil a poriadne sa do ich situácie vžil. Jediné mínus pre mňa predstavoval ani nie dej, ale skôr jeho vyvíjanie a následné zakončenie.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Meg Cabotová. Fenomén. Spisovateľka s veľkým S. Medzi jej najväčšie úspechy v teenegerskom svete patrí nepochybne Denník princeznej, Typické americké dievča a séria Mediátor. Meg sa rozhodla svojou veľkoleposťou zasiahnuť aj starších čitateľov a to práve týmto dielom. Či sa jej to podarilo? Podľa môjho skromného názoru môžem s čistým svedomím povedať, že áno.

Talent, s akým sa narodila Meg Cabotová sa len tak nevidí. Na čo siahne, z toho je hit. Jej najväčším darom je neodškriepiteľne jej zmysel pre humor. Denník princeznej a séria Mediátor sú toho dôkazom. Neprejde strana, pri ktorej by ste sa aspoň raz neuškrnuli. Nikdy som žiadnu z jej kníh nečítala v originály, ale musím povedať, že prekladatelia odvádzajú kus poriadnej práce. Meg má zároveň obrovský rozprávačský talent. Musíte prečítať aj zdanlivo nudnú časť, pretože v jej podaní sa to rovná tej najväčšej akcii, akú kniha môže priniesť.

Bez spoilerov
Spracovanie

Toto všetko som vedela, keď som sa pustila do tejto knihy. Skôr som ani neočakávala veľa, predsa len, kniha bez pokračovania? Od Meg? Kniha mi priniesla jedno príjemné popoludnie, pri ktorej som si dobre oddýchla. Nečakajte žiadne prevratné myšlienky či úvahy. Už anotácia hovorí, že sa nejedná o nič, čo by človeku prinieslo nový pohľad na svet. Meg siahla po klasickej romantickej zápletke. Dvaja ľudia, ktorí sa neznášajú spolu havarujú v zasneženej Alijaške. Poriadne klišé však? Ešte k tomu pridajte viacnásobný pokus o vraždu a vyjde z toho celkom pekná treťotriedna romanca patriaca na zaprášené pulty knižníc. Dej nie je nijako svetoborný, autorka sa skôr zameriava na postavy samotné. Akcia je tam prakticky neustále, no stále sú v popredí hlavné postavy. Nijaké siahodlé popisy, ktoré po tretej vete prestávajú dávať zmysel a nútia vás siahnuť po šálke kávy. V knihe sa striedajú pohľady Lou a Jacka, čo ma pri čítaní nesmierne tešilo. Zároveň vidíme udalosti po ich zmiznutí z viacerých pohľadov ich priateľov a rodiny.

Postavy

Lou Calabreseová– slávna spisovateľka/scenáristka, ktorá sa nedopatrením ocitne v helikoptére, ktorá havaruje. S ním. S najväčším idolom Hollywoodu, miliónovým hercom a lámačom ženských sŕdc. Lou zo všetkých ľudí na svete najviac neznáša práve tohto namysleného herca. A dôvod prečo tomu tak je, je rovnako pritiahnutý za vlasy ako to, prečo sú Jack s Lou momentálne bez partnerov. Lou si nemôžete neobľúbiť. Na Lou môžete počas knihy nadávať koľko chcete, ale stále ju budete obdivovať. Lou ako sestra štyroch bratov, z ktorých sú všetci policajti, nemala príliš na výber medzi stavaním domčekov pre bárbiny a súrodeneckými bitkami o ovládač od televízora, preto spoľahlivo odoláva šarmu Jacka Townsenda. No nie na dlho. Po celý čas, čo sa budú snažiť prežiť mrazivú Alijašku, najviac zo všetkého budete dychtiť práve po slovných ťahaniciach Lou a Jacka.

Jack Townsend je typický chlap. A ku všetkému aj herec. Vražedná kombinácia. Jack je ten typ hrdinu, ktorý vám poriadne zamotá hlavu. Jeho uvažovanie je tak primitívne, až vám to po čase príde úplne prirodzené a budete dychtiť po ďalších scénach, kde si budú s Lou vo vlasoch. Jack si uvedomuje ako pôsobí na ostatné ženy, preto mu nejde do hlavy, prečo Lou neplače blahom z toho, že stroskotala na pustej Alijaške práve s ním. Jack sa počas knihy viac krát predvedie a na konci ukáže toho skrytého romantika a muža, ktorého ste v ňom videli celý čas, len on ho v sebe spoľahlivo ukrýval. Pre naše šťastie, Jack nie je ako ostatní herci, o čom sa Lou presvedčí hneď viac krát. A práve to je na celom príbehu to najlepšie.

Zhrnutie

Kniha sa nesie v príjemnom duchu, kedy ani neskáčete od radosti zo stoličky, ani si nebúchate od nervov hlavu o stenu. Hoci sa vám môže nad niektorými pasážami zastavovať rozum, neustále si musíte hovoriť, že sa nič nedeje. Slepá vášeň rozhodne nie je brak. No nesadne každému. Pokiaľ beriete každú kapitol s nadhľadom a ignorujete niektoré nelogické situácie, môžete si knihu užiť. Ak máte radi Meg Cabotovú, ak jej štýl milujete, rozhodne nebudete ľutovať a k čítaniu vás prinúti už len samotný fakt, že to napísala vaša obľúbená autorka.
Hviezdička dolu len za to, že kniha nemá pokračovanie a o Jackovi Townsendovi viac nebudeme počuť.

Hodnotenie: ★★★★★ 

Nicolas Sparks. Meno to veľmi známe. Nielen medzi knižnými fanúšikmi, ale aj medzi tými, ktorý radšej holdujú filmom. Posledná pieseň, Zápisník jednej lásky, A walk to remember, Drahý John, Noci v Rodanthe, The Notebook...to všetko sú názvy filmov, ktoré by nevznikli, nebyť tohto muža. Hoci sa Nicolas Sparks pohybuje na knižnej scéne už nejaký ten piatok, jeho dielo som prvý krát prečítala až nedávno.

Spracovanie

Musím povedať, že aj napriek tomu, že diela Nicolasa Sparksa sú také slávne, nikdy som po jeho knihách nijako obzvlášť netúžila. Samozrejme A walk to remember ma dokáže vždy rozplakať a pri Dear John zabudnem na všetko pri pohľade na Chaninga Tatuma v podaní toho najkrajšieho vojaka, akého som kedy videla. Ale nikdy by som nepovedala, že za takými úspešnými filmami stojí muž! Keď sa povie romantický román v prvom momente si predstavím ženu, ani nad tým nerozmýšľam. Veď už len, ktorý muž ma romantickú dušu v dnešnom svete? Musím však povedať, že Útek do samoty, ktorý som mala tú česť prečítať ma zaujal. Knihe nič nechýbalo a keď sa odpútam od vedomia, že ho napísal muž, musím s čistým svedomím povedať, že kniha ma nadchla.

Postavy

Denise – slobodná matka, ktorá žije len pre svojho štvorročného syna Kylea, ktorý trpí poruchou rozprávania. Denise to v živote nemala ľahké. A rozhodne jej to neuľahčí nehoda, ktorá sa jej prihodí. No má to jedno plus. Pri nej spozná neohrozeného dobrovoľného záchranára Taylora.

Taylor – samotár, ktorému nevyšli predchádzajúce vzťahy zo ženami, no i napriek tomu, to s nimi vie. Taylor nie je žiadna romantická duša, no nie je to ani bezmozgový svalovec. Taylor má stavebnú firmu a je to presne ten typ chlapa, ktorý by mal bývať vo veľkom dome s dvorom, psom a dvoma deťmi. No Taylor žije sám a každý vzťah, do ktorého sa pustí stroskotá. A potom spozná Denise a jej syna, ktorá mu život otočí hore nohami.

Zhrnutie

Román je pútavý, až tak, že sa od neho nebudete vedieť odtrhnúť. Postupne nám autor odhalí všetky odpovede na otázky, ktoré potrebujeme vedieť. (Hlavne tie o Taylorovi). To ako koná a preto tak koná odrazu dostane nevídaný zmysel. Kniha vás dojme, niekoľko krát a predsa stále ostane v rovine uveriteľnosti.

Musím povedať, že moja prvá skúsenosť s Nicolasom Sparksom ma nesklamala. Na tieto typy románov nemá príliš vysoké nároky, ani ich nemám toľko za sebou, preto jej ani nemám čo vytknúť.

Hodnotenie: ★★★★★

V hĺbke zimy som konečne pochopil,

že vo mne spočíva nepremožiteľné leto.

(Albert Camus)

Písať recenziu na takú silnú knihu akou je táto je pre mňa naozaj ťažké. Napísať dobrú recenziu na takúto emotívnu knihu je nemožné. Obzvlášť, keď musím mať na pamäti, že udalosti, ktoré sú opisované v tejto knihe sa skutočne stali. Čítať knihu z obdobia vojny (či už prvej svetovej, alebo druhej) je vždy namáhavé. Emócie a myšlienky, ktoré sa vám preháňajú hlavou vo chvíľach, keď pohoršene, či nechápavo krútite hlavou nad krutosťou doby, sú jednoducho nepopísateľné. Nenapodobiteľné.
Táto kniha vo vás vzbudí všetky skrývané pocity, o ktorých ste nemali ani potuchy, že sa vo vás nachádzajú. Len čo pretočíte poslednú stránku knihy, neostane vo vašom vnútri nič, čo by nebolo zlomené, nešťastné, nepochopené, nelamentovalo nad osudom, ktorý postihol všetkých v tej dobe. Budete nadávať, budete preklínať všetkých v knihe a lamentovať nad nespravodlivosťou tohto sveta.
Počas čítania tejto knihy som mala chuť niekoľko krát ju zatvoriť a nikdy viac ju neotvoriť. Nebola to zvedavosť, ktorá ma donútila ju znovu chytiť do rúk. Nebol to ani pocit, že ju jednoducho nemôžem nechať rozčítanú. Bol to pocit zadosťučinenia, kedy som nemohla myslieť na nič iné, len na to, aké ťažké to Lina a jej rodina mali. A predsa sa nikdy nevzdali.
Táto kniha vás prinúti zamyslieť sa nielen nad sebou, ale hlavne nad svojim životom. Donúti vás začať si vážiť to, čo máte. A byť za to vďačný. Niekedy človek takéto „prebudenia“ zo stereotypu života potrebuje. Ako soľ, ako vodu, či vzduch. Aby si uvedomil, čo súčasná pohodlnosť, ktorú má a bez ktorej si nevie predstaviť život, stála.
To, čo sa nachádza v tejto knihe sa nedočítate, ani nenaučíte v žiadnej stredoškolskej učebnici dejepisu. Neviem či som bola jediná, ale v škole som príliš veľký pozor nedávala. Obzvlášť, keď sa jednalo o dejiny druhej svetovej vojny. O tie strašné veci, ktoré sa tam diali. Kto by už len túžil po tom počúvať o všetkých hrôzach, ktoré nacisti robili? A kto by sa ich chcel učiť? Niekde na konci knihy však pochopíte, že skrývať sa pred tým nemá zmysel. A prichytíte sa pri tom, ako budete Line a jej rodine držať palce. A niekde tam si uvedomíte, kde skutočne spočíva sila ľudského ducha.

Hodnotenie: ★★★★★

Týždenné meme usporiadava Judith.

VTIPNÝ MOMENT
-z knihy Slepá Vášeň od Meg Cabotovej-
- vyberala Andrejka, preto ak vám táto scéna vtipná nepripadá, chyba nie je vo vás-

„Lou,“ volal na ni Jack, který čekal asi o deset metrů dál. „Pospěš si. Musíme dojít támhle k tomu kopci, než se setmí!“
„Proč?“ zaúpěla Lou. „Co za tím blbým kopcem podle tebe najdeme? Sheraton?“
„Je to prostě náš cíl,“ vysvětloval Jack a na hlase mu bylo znát, že je taky na pokraji sil. A i kdyby, mohl si za to sám. Kvůli Lou teď rozhodně nemrzli někde na Yukonu se zabijáky v zádech. „Copak tys ještě nikdy nebyla na útěku? To si vybereš bod v krajině a řekneš si, poběžím až támhle k tomu stromu. A když tam doběhneš, najdeš si další bod a tak dále.“
„Já venku neběhám,“ odvětila Lou. „Vždycky běžím do konce Ally McBealové a konec.“
Jacka tím neohromila. „Na rotopedu si výdrž nevypěstuješ.“
„Já vydržím dost,“ prohlásila Lou. „A nesnaž se mi namluvit, že za tím kopcem něco bude. Leda tak další sníh. A stromy. A závěje. A co potom? No, asi sníh a stromy.“

ROMANTICKÝ MOMENT
-z knihy Naprieč vesmírom od Beth Revis-
-vyberala Andrejka-

Ak sa už môj pozemský život musí skončiť, nech sa skončí s nádejou na lepšiu budúcnosť. Nech sa skončí prísľubom. Ovila som svoj malíček okolo jeho. Stisol ho a svet okolo mňa už nebol taký chladný.
„Ostaneš so mnou?“ Zašepkala som.
„Navždy.“

SILNÝ MOMENT

-z knihy Stolen od Lucy Christopher-
-vyberala Coccinelle-

I can't save you like that Ty.
What you did to me wasn't this brilliant thing, like you think it was. You took me away from everything - my parents, my friends, my life. You took me to the sand and the heat, the dirt and isolation. And you expected me to love you. And that's the hardest bit. Because I did, or at least, I loved something out there.
But I hated you too. I can't forget that.
*
Tak ťa zachrániť nemôžem, Ty.
To, čo si mi spravil, nebolo také skvelé, ako si si myslel. Vzal si ma od všetkého - od mojich rodičov, priateľov, môjho života. Vzal si ma do piesku a horúčavy, špiny a izolácie. A čakal si, že ťa budem milovať. A to je na tom najhoršie. Pretože som ťa milovala, teda, milovala som aspoň niečo tam.
Ale tiež som ťa nenávidela. Na to nemôžem zabudnúť.